Laos

Juhovýchodná Ázia sa vplyvom obrovského náporu turistov rýchlo mení. Je čoraz ťažšie nájsť aj v tejto časti našej planéty miesta, kde sa zachovali tradície, bezčasový vidiecky život, či panenská príroda. Do rúk sa mi však jedného dňa dostal knižný sprievodca z edície Lonely Planet, ktorý sľubuje v Laose na pomerne malom území to najlepšie z juhovýchodnej Ázie, zatiaľ ešte neskazené spomínaným masovým turizmom. Aj preto neodolám navštíviť Laoskú ľudovodemokratickú republiku. 

Letecká doprava je dnes určite najjednoduchší a najrýchlejší spôsob cestovania. Do určitej miery však ničí na cestovaní to najkrajšie – dobrodružstvo. Aj preto sa rozhodnem, že si aspoň časť cesty do Laosu „sťažím“ a vymením rýchle pohodlné lietadlo za starý pomalý vlak. Nastupujem tak v hlavnom meste Thajska v Bangkoku do vozňa druhej triedy a vydávam sa na asi deväťhodinovú cestu do mestečka Nong Khai na sever Thajska. Jedna rada na cestu thajskými vlakmi, dobre sa oblečte. Vonku je vyše 30 stupňov, no klimatizácia starého vozňa vás doslova zamrazí. Ešte šťastie, že tu cestujem vo februári a mám so sebou zimnú bundu, teplé nohavice a čiapku. Keď sa do tohto všetkého poobliekam, vyzerám ako Eskimák a obzerám sa, či nie som miestnym na smiech. Určite nie. Poznajú to a tiež sú zabalení do kadejakých diek a búnd. Mrazivá klíma mi aspoň nedovolí spať a aj keď poriadne unavený, musím sa z okna vlaku kochať krásami severného Thajska, kde by som sa chcel raz určite vrátiť.

V thajskom vlaku sa určite dobre oblečte

Mestečko Nong Khai na severe Thajska nie je ničím výnimočné alebo zaujímavé, možno okrem nočného trhu, kde sa dá za ozaj smiešny peniaz najesť všetkých možných thajských dobrôt. Mesto je však pri rieke Mekong, ktorá tu tvorí hranicu s Laosom. Cez rieku vedie „Most thajsko-laoského priateľstva“, ktorý taktiež slúži ako jeden z hraničných priechodov. Hraničná kontrola nie je prísna, zaujme iba colník, ktorý si pýta bakšiš 20 tisíc laoských kipov. V prepočte necelé euro, takže vďačne zaplatím za plynulý prechod socialistickou colnicou. Pár kilometrov za mostom je Vientiane (čítaj Viang Čan), hlavné mesto Laosu. Už samotné hlavné mesto pôsobí celkom ospalým dojmom, čo naznačuje, že v celej krajine sa ľudia ani zďaleka neponáhľajú tak ako my v Európe. No na rozdiel napríklad od hlavného mesta Kambodže ma toto laoské okamžite zaujme a miesto plánovaných pár hodín tu zostávam celé dva dni. Takmer na každom rohu nachádzam nejaký budhistický chrám a obrovské množstvo sôch Budhov. Väčšina sôch je ležiaca,  preto len skonštatujem, že Budha musel byť pohoďák, ako väčšina obyvateľov Laosu. Pri prvých sochách robím iba „wow“, ale keď vidím asi stú, jednoducho sa to zunuje. A to nehovoriac o tom, že sa zatáram aj do „Budha parku“ za mestom, kde ich je okolo dvesto v jednej záhrade. Vo Vientiane sa ubytujem v lacnom hoteli, ktorý sľubuje výhľad na rieku Mekong. Výhľad na rieku ozaj je, ale keďže je obdobie sucha, vody v nej je pomenej. Pozdĺž rieky je však najväčší laoský nočný trh, ktorý má svoje čaro a atmosféru. Trhy v Ázii jednoducho milujem a ani tohto sa neviem poradne nabažiť. 

Pha That Luang, najdôležitejšia svätyňa Laosu

Budha park pri hlavnom meste Vientiane

V už spomínanom knižnom sprievodcovi o Laose z rady Lonely Planet z roku 2017 sa píše, že Laos nemá žiadne železnice, iba asi 3 kilometre od thajských hraníc. Tu sa však presviedčam, že aj Laos sa mení. Za pár rokov tu Číňania vybudovali vlakovú trať cez obrovské hory z hlavného mesta Laosu až na čínske hranice v celkovej dĺžke asi 420 km, so 75 tunelmi a 167 mostami. Vlaky chodia obojsmerne rýchlosťou 160 km/h a cestu z Vientiane do Luang Prabang, ktorá predtým trvala 2 dní loďou, zvládnete supermoderným vlakom za dve hodiny. Aj vás pri týchto slovách napadne, že sme na Slovensku niečo zaspali? Áno, zaspali... A poriadne... My roky nevieme vybudovať ani jeden tunel... Laos patrí medzi najchudobnejšie krajiny juhovýchodnej Ázie. Ich vlaky im môžeme len závidieť. 

Nové vlakové dráhy v Laose

Mesto Luang Prabang je označované ako cestovateľská legenda. Rozkladá sa na posvätnom sútoku riek Mekong a Nam Khan. Keďže sa v malom mestečku nachádza až 33 pozlátených chrámov, dostalo sa na svetový zoznam UNESCO. Mesto si môžete pozrieť pekne zhora z chrámu na hore Mount Phousi, alebo sa len tak poprechádzať po starobylých uličkách, plaviť sa loďou do jaskynných chrámov, či prenajať za pár dolárov skúter a vybrať sa pozrieť napríklad okolité vodopády. Luang Prabang určite patrí medzi miesta, z ktorých sa odchádza len veľmi ťažko.

Budova múzea v Luang Prabang

Vodopády Kuang Si

Ďalší obrovský kus cesty po Laose trávim na skútri. Ak si jazdu predstavujete ako v dokumentoch so šialene preplnenou ázijskou dopravou, tu to neplatí. Cesty sú prašné a väčšinou v hroznom stave, no niekedy celé hodiny nestretám skoro nikoho. Rozbité cesty ma nútia ísť pomalšie, ale o to viac si vychutnávam okolitú prírodu a spoznávam sa s miestnymi, veľmi pohostinnými ľuďmi. Ďalšie menšie mestečko, ktoré navštívim je Vang Vieng, kde žije asi 25 tisíc ľudí. Toto mestečko dostalo prívlastok hlavného mesta dobrodružstva v Laose, pretože si tu môžete užiť lezenie po skalách, pešie túry po nádhernej prírode, prehliadky jaskýň, alebo plavby loďami a kajakmi. Mňa tu však privádza jeden môj detský sen. Ako 10-ročný som čítal román Julesa Verna „Päť týždňov v balóne “. Partia dobrodruhov letí ponad Afriku a prežíva nezabudnuteľné dobrodružstvá. Odvtedy aj ja snívam o takomto lete ponad exotické krajiny. V africkej Keni odo mňa pýtali za polhodinový let balónom 450 dolárov, čo som vtedy odmietol ako poriadne predražené. Tu sa cena jedného letu pohybovala okolo 100 dolárov, čomu som nemohol odolať. Priznám sa, mám obavy z výšok, ale let balónom je dokonale plynulý a výhľad na laoské hory úchvatný. Nevzdávajte sa detských snov, splnenie tohto mi trvalo „iba“ nejakých 38 rokov. 

Let balónom ponad Vang Vieng

Ej, veru, aj som si na gitare zahral v Laose...

O Laose by sa dalo písať ešte kadečo dobrého. O dobrom jedle, dobrých ľuďoch, nádhernej prírode... Ale budem aj kritický. Jednu vec predsa len Laos nemá. A to je more. Pláže neboli cieľom tejto mojej cesty. No keď po viac ako dvoch týždňoch strávených na zaprášených horúcich cestách prichádzam späť do hlavného mesta Vientiane a zbadám tam nočný autobus s cieľovou stanicou thajské pobrežie, neodolám, kupujem lístok a trpím asi 12 hodín v starom buse, ktorý by v EÚ určite technickou kontrolou neprešiel. Odmenou mi je biely piesok, teplá slaná voda thajského zálivu a pár hodín oddychu na plážovom lehátku. A odtiaľ takto pekne umytý ešte pred letom domov stíham ochutnať nočný život v Bangkoku, meste, ktoré nikdy nespí. Ale o tom možno nabudúce.

Pláže thajského ostrova Koh Larn

Jaskynné chrámy na rieke Mekong

Malebné uličky mestečka Luang Prabang

Budha, väčšinou v polohe ležmo

Aj slonom sa našťastie v Laose darí... 

Západ slnka na rieke Mekong