Rio de Janeiro

4/14/2020

Bezpochyby jedno z najslávnejších miest sveta, nad ktorým sa majestátne vypína obrovská socha Krista Spasiteľa. Bývalé hlavné mesto Brazílie a Portugalskej ríše je dnes hlavnou turistickou destináciou na južnej pologuli. Karnevaly, samba a nádherná biela piesková pláž Copacabana sú lákadlom pre milióny ľudí každý rok. V metropolitnej oblasti žije približne dvanásť miliónov obyvateľov. V roku 2013 sa tu konali za účasti pápeža Františka Svetové dni mládeže a v roku 2016 Letné olympijské hry. Mesto má však aj svoj odvrátenú tvár a v mnohých turistických sprievodcoch sa dočítate, že patrí k najnebezpečnejším na svete. Vo februári 2018 dokonca schválil brazílsky kongres dekrét, na základe ktorého prebrala armáda kontrolu nad políciou v Riu, čo by vraj mohlo priniesť úľavu od násilia súvisiaceho s obchodovaním so zbraňami a drogami. Veľakrát som sa však na cestách presvedčil, že niečo čítať a niečo zažiť na vlastnej koži sú dve veci neporovnateľné. Aké je teda v skutočnosti brazílske Rio de Janeiro?

Môj úplne prvý kontakt s Riom de Janeiro nebol veľmi príjemný. Ocitol som sa tu náhodne, keď sa počas návratu z Peru strhol nad Brazíliou orkán a po dramatickom lete sme museli v Riu núdzovo pristáť. Niekoľko hodín nás držali v lietadle na letisku a vonku nás vôbec nepustili. Mesto a jeho nádherné pláže som tak zazrel len na chvíľku z okienka lietadla. Druhá návšteva už bola plánovaná a bola súčasťou cesty do chladnej Patagónie, po ktorej sme mali v Riu pár dní relaxovať. Dá sa ale oddýchnuť v meste, ktoré nikdy nespí?

Do Ria prichádzame veľmi skoro ráno, preto ešte pred hotelovými raňajkami utekáme na Copacabanu, jednu z najznámejších pláži sveta. Už som spomínal Svetové dni mládeže, kedy tu pápež František slúži omšu pred tromi miliónmi ľudí. No úplne najväčšia akcia na Copacabane bol koncert Roda Stewarta v roku 1994 s účasťou 3,5 milióna, čo z neho robí doteraz najväčší koncert všetkých čias. Poviem to úprimne, navštívil som už množstvo oveľa krajších pláži ako táto. Copacabana je špinavá, voda v Atlantiku nie je najteplejšia, vlny sú obrovské a ak sa chcete ísť okúpať, jeden musí strážiť osobné veci, pretože krádeže sú tu na dennom poriadku. Život na Copacabane je však jedinečný a trvá ozaj 24 hodín denne. Okolité kopce, medzi ktorými je Copacabana položená, sú nádherné a práve tie ju robia jedinečnou. Ak si v noci sadnete do piesku na pláži a otvoríte s priateľmi fľašu dobrého juhoamerického vína, budete sa aj na tomto možno nebezpečnom mieste cítiť úplne bezpečne, pretože nad vami bdie sám Kristus Spasiteľ v podobe osvetlenej sochy. A toto je atmosféra, ktorú nezažijete na žiadnej inej pláži sveta.

Pláž Copacabana - pohľad z Cukrovej homole

Myšlienka postaviť sochu Krista Spasiteľa nad Riom vznikla v roku 1922, kedy oslavovala Brazília 100. výročie nezávislosti. Po celej krajine sa začali organizovať finančné zbierky na realizáciu nápadu a o 15 rokov bolo dielo dokončené. Na osem metrovom podstavci stojí tridsať metrov vysoká (asi ako desať poschodí) a 1 145 ton vážiaca socha Krista (samotná hlava má "len" 30 ton). Kristus akoby s rozpätými rukami objímal celé mesto. To celé je umiestnené na 700 metrov vysokom pahorku Corcovado, odkiaľ je ozaj fascinujúci výhľad na centrum Ria de Janeiro, Copacabanu, či Cukrovú homoľu. Ročne toto miesto navštívi viac ako milión ľudí všetkých vierovyznaní. A domáci? Tí majú k soche jedno krásne príslovie: Kým má Kristus rozpažené ruky, netreba pracovať. Keď ich zloží, dáme sa do práce... Úsmevné, ale nefunguje to tak. Na chlieb sa v Brazílii ťažko zarába...

Socha Krista Spasiteľa

Výhľad na Rio de Janeiro od sochy Krista Spasiteľa

Výhľad z Corcovada od sochy Krista Spasiteľa je jedinečný a neprekonateľný, jeden ďalší kopec v Riu sa mu však snaží konkurovať. Pahorok s názvom Cukrová homoľa bol pomenovaný v dôsledku podobnosti s tradičnou hlinenou formou určenou na prepravu cukru. K soche Krista sa dostanete pohodlne zubačkovou železnicou, na Cukrovú homoľu vedú dve lanovkové dráhy, vďaka ktorým je výstup taktiež pohodlný, ale podstatne adrenalínovejší. Na vrchole si môžete dať v miestnej reštaurácii svoj obľúbený drink, vynikajúcu brazílsku kávičku, alebo absolvovať romantickú večeru. Nájsť miesto s krajším výhľadom pre tieto aktivity je hádam nemožné...

Lanovka na Cukrovú homoľu

Brazílske Rio de Janeiro má aj jedno kultové miesto. Keď sa slávny a excentrický umelec Selarón usadil v miestnej štvrti Santa Teresa, pre zlú povesť sa tu kvôli bezpečnosti báli zákazníci navštíviť jeho ateliér. Selarón sa preto rozhodol zveľadiť okolie a na uličke spájajúcej štvrte Lapa a Santa Teresa nalepil v roku 1990 na schody prvú farebnú dlaždičku. Od tej doby umelec dlaždiciam úplne prepadol, začal ich zháňať z celého sveta a minul na ne všetky zarobené peniaze z predaja obrazov. Selarónove schodište je dnes zložené z 250 schodov, je na nich vyše dvetisíc dlaždičiek zo 60 krajín sveta. Schody preslávila vo svojich videoklipoch írska kapela U2 či Snoop Dogg. Mestská rada v Riu udelila Selarónovi v roku 2005 čestné občianstvo, čo umelec okomentoval slovami, že mu dali nejaký papier, ale nikdy od nich nedostal jedinú dlaždicu alebo vrecko cementu. V jednom rozhovore Selarón neskromne prehlásil: "Som génius, urobil som tie najfantastickejšie schody v celej ľudskej histórii. " A na svoje schody napísal: "Ukončím tento bláznivý nápad a jediný sen až v posledný deň svojho života." Selarón svoj sľub dodržal a žil až do svojej smrti v tmavom byte vedľa schodov, kde mal iba posteľ a stôl.

Selarónove schody

Prekrásne mesto, ktoré turisti milujú - to je však iba jedna stránka brazílskej metropoly. Prvá chudobná štvrť, ktorá dostala pomenovanie favela, vznikla pri Riu už na konci 19. storočia. No ich nekontrolovateľné šírenie nastalo hlavne v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa ľudia hromadne sťahovali z vidieka do veľkomesta za lepším životom a pre mnoho rodín sa stali favely jediným možným miestom pre usadenie. Ani armáda nedokázala zastaviť kriminalitu vo favelách, preto sa snažili tieto štvrte izolovať. Favely sa tak stali bezpečným útočiskom pre gangy obchodujúce s kokaínom, ktorý sa tu v obrovských množstvách dovážal najmä z Kolumbie. Odhaduje sa, že v týchto chudobných štvrtiach žije dnes okolo 26 % obyvateľov Ria (skúste počítať, 26 % z 12 miliónov...). Turistický ruch sa však ani tu nezastavil a viaceré miestne cestovné agentúry organizujú prehliadky faviel. Keď prejavíme záujem aj my, jedna z nich nám oznamuje, že nie je vhodné ísť tam dnes, pretože ráno vo favele zastrelili policajta a poriadne to tam "vrie". Na druhý deň však sadáme do mikrobusu a ocitáme sa v najnebezpečnejších častiach Ria. Miestna sprievodkyňa nám vysvetľuje, že situácia ohľadne kriminality je tu už podstatne lepšia, pretože sa celkom úspešne darí vláde ničiť najmä obchod s kokaínom, ktorý tu doniesol najviac zla. Navštevujeme aj miestnu školu, kde s uznaním sledujeme prácu viacerých organizácii pri vzdelávaní tunajších komunít. Celá prehliadka favely tak prebieha pokojne a bez nejakých konfliktov s obyvateľmi. Opúšťame štvrť s dobrými pocitmi z toho, že to tu až také nebezpečné nie je a smeruje to k lepšiemu. O dva mesiace neskôr cestujem na Nový Zéland, kde niekoľko týždňov strávim aj v kolektíve s ľuďmi z Južnej Ameriky, zo Sao Paula i Ria de Raneiro. Ich výklad situácie je ale úplne iný ako od sprievodkyne vo favele. Trasy pre turistov vo favelách sú starostlivo vyberané a rešpektujú ich aj miestni, pretože chápu význam peňažných prostriedkov, ktoré prúdia od turistov a pomáhajú napríklad pri vzdelávaní ich detí. Lenže ísť tam bez sprievodu mimo tieto trasy, alebo niekedy vo večerných a nočných hodinách, to by si vraj nedovolili ani títo chalani narodení v Brazílii...

Favela (foto: Majka Skladaná)

Je teda Rio de Janeiro mesto bezpečné alebo nebezpečné? Snažím sa na svet pozerať aj cez štatistiku. Naše malé Slovensko má niečo vyše 5 miliónov obyvateľov a stačí to na to, aby niektoré médiá pripravili každý boží deň v roku takzvané "kriminoviny". V Riu a okolí žije vyše 12 miliónov ľudí a len k soche Krista tu ročne príde vyše milióna ďalších návštevníkov, k tomu prirátajme turistov na Copacabane, Cukrovej homole, Selarónových schodoch... Dodržiavať základné pravidlá bezpečnosti je potrebné u nás, v Riu, či hocikde na svete. Určite sa nikto z nás nebojí ísť do Košíc, ale iba blázon by tam išiel večer na Luník IX. Rio sa určite oplatí bez nejakých obáv navštíviť. Atmosféra Ria je jedinečná v každý všedný deň, no neviem si to tu predstaviť počas slávnych karnevalov. A ak si niečo predstaviť nevieme, mala by to byť pre nás výzva. Stretneme sa tak raz na karnevale v Riu?

Fotogaléria: