Patagónia

2/27/2020

Patagónia - najjužnejšia časť Argentíny a Čile. Jeden z najdrsnejších, ale aj najkrajších kútov našej planéty. Jej názov pochádza zo slova patagon, ktorým po objavení Patagónie pomenovali Španieli príslušníkov kmeňa Tehuelche, pretože ich považovali za obrov. Priemerná výška Európanov vtedy bola len 1,55 m, no títo miestni obyvatelia merali v priemere až 1,80 m, preto pomenovanie "obor" bolo v tých časoch na mieste. Veľká vzdialenosť od našich končín a drsné klimatické podmienky napomohli k tomu, že je Patagónia aj dnes pomerne zachovalá a stala sa doslova rajom pre milovníkov trekov a dobrodruhov z celého sveta. Poďme teda na cestu, na ktorú budeme potrebovať najmä dobré topánky a oblečenie na všetky možné varianty počasia.

Pôvodný názov mesta Buenos Aires je Cuidad de la Santísima Trinidad y Puerto de Nuestra Seňora de Santa Maria de los Buenos Aires, v preklade Mesto Najsvätejšej Trojice a prístav Našej panej Svätej Márie dobrých vetrov. Hlavné a najväčšie mesto Argentíny je našou prvou zástavkou na ceste do Patagónie. Určite je množstvo zaujímavostí, ktoré môžete v Buenos Aires vidieť, no naše plány hneď na začiatku zásadným spôsobom menia dve skutočnosti. Tá prvá, v Buenos Aires sa koná samit G20 a z tohto dôvodu sú úplne uzavreté niektoré mestské časti. Samozrejme, tie najkrajšie, pretože papalášov z celého sveta predsa neuzavrú niekde v špinavej okrajovej štvrti. Druhá skutočnosť je prudký prepad argentínskej meny za posledných pár týždňov. Tak prudký prepad, že peso stráca takmer dve tretiny svojej hodnoty. Čo to pre nás znamená? Kvôli samitu G20 možno nevidíme to najlepšie z Buenos Aires, na druhej strane sú tu z nás boháči. Po zámene eura na peso zrazu stojí pravý argentínsky steak s fľašou kvalitného červeného vína asi tretinu toho, čo by sme zaň zaplatili ešte pred pár dňami. Preto si naplno užívame miestne kaviarničky, bary, reštaurácie a vychutnávame prázdne ulice veľkomesta. Pretože urobiť si fotku na šesťprúdovej ceste v centre Buenos Aires, na ktorej ste iba vy sám, to sa hocikomu len tak ľahko nepodarí... Našťastie, Buenos Aires je dosť veľké, takže aj po uzavretí širšieho centra je čo obdivovať. Okrem množstva nádherných katedrál a historických budov zaujmú určite pestrofarebné uličky, či futbalový štadión slávneho klubu Boca Juniors, kde kedysi začínal ešte slávnejší Diego Maradona. Ale to najlepšie v Buenos Aires pre mňa navždy zostane pouličný život plný kaviarničiek, pred ktorými miestni tancujú argentínske tango a my si vychutnávame vynikajúce juhoamerické červené víno. Argentína sa musí každému od prvých okamihov páčiť.

V uliciach Buenos Aires

Argentína je obrovská krajina. Presviedčam sa o tom aj pri miestnom prelete z Buenos Aires do mestečka Calafate, ktorý trvá približne 3,5 hodiny. Na severe Argentíny v Buenos Aires bolo +25 °C, v Calafate vidím sneh. Sme v chladnej Patagónii. Ubytujeme sa v dedinke Chaltén, odkiaľ ďalšie ráno vyrážame na prvý trek. A hneď počas prvej našej pešej túry sa presviedčame na vlastnej koži o vrtochoch miestneho počasia. Dážď, snehové vločky, nárazy vetra, o pár minút slnečné lúče, zrazu zasa dážď, sneh, vietor... A takto celý deň dookola. Kým si na seba natiahnete nepremokavú bundu, svieti slniečko a je vám zrazu teplo. Zoblečiete ju a okamžite začína pršať a fúkať vietor. Cieľom nášho dnešného treku je Laguna Torre. Počasie nás trápilo hlavne v dopoludňajších hodinách, no nádherná prírodná scenéria všetko kompenzuje, takže túra prebieha v poriadnej eufórii a prejdené kilometre ubiehajú veľmi rýchlo a ľahko. Dorazili sme k ľadovcovému jazeru na konci cesty, kde akoby zázrakom spoza oblakov vykuklo slniečko a všetku túto nádheru ešte umocnilo. A aby boli do zážitku zapojené ozaj všetky zmysly, do tohto všetkého vám šľahá do tváre studený vietor s pieskom a kúskami ľadu. Môžte vidieť stovky nádherných fotiek z Patagónie, ale ak toto nezažijete, neviete o čom to tam je.

Trek na Laguna Torre

Hneď ďalší deň je pred nami jeden z vrcholov cesty, výstup pod Fitz Roy. Na veľké prekvapenie, počasie je dnes nádherné a od tohto dňa nám už bude priať počas všetkých dní našej cesty, čomu sa čudujú aj miestni profesionálni sprievodcovia. Nebýva totiž zvykom, aby v Patagónii bolo takmer dva týždne slnečno. Nuž, cestovanie je aj o šťastí, tentokrát ozaj prialo. Trek na Fitz Roy začína v lesíkoch, v pomerne rovinatom teréne. Vegetáciu tvoria hlavne porasty listnatých pabukov lenga, u ktorých ma fascinuje najmä spôsob, akým vedia meniť svoj vzhľad v závislosti od podmienok prostredia. Lengy sú malé kríčky na veterných a zatienených miestach, no akonáhle majú viac svetla a sú v závetrí, vyrastajú do rozmerov obrovských stromov. Fascinuje ma aj geologické zloženie okolitých hôr. Nemusíte však vedieť úplne nič o geológii, stačí sa pozrieť na okolité štíty a už podľa sfarbenia skál pochopíte, že aj táto vedná disciplína môže byť zaujímavá - veď posúďte sami podľa fotiek.

Posledné kilometre treku na Fitz Roy menia svoj charakter, z roviniek a miernych kopčekov sa pred vás zrazu postaví strmá skalnatá hora, cez ktorú prudko nahor stúpa kamenný chodníček. Asi hodina náročnejšieho výstupu a zrazu sa pred vami objaví. Fitz Roy. Zvyknem si veľmi podrobne naštudovať miesta kde idem, no priznám sa, o tejto hore som nevedel vôbec nič. Dokonca ani jej fotky som nikde pred cestou nevyhľadával, chcel som sa nechať prekvapiť. A Fitz Roy ozaj prekvapil. Zostal som zaskočený jeho veľkosťou, farbou, ale najmä azúrovo modrým jazerom, ktoré sa nachádza hneď pod ním. Vždy som o sebe tvrdil, že mám rád teplo, milujem more, pláže... ale studený Fitz Roy ma dostal. Tak pre takéto okamihy sa oplatí cestovať a vytrpieť aj nástrahy nevyspytateľného počasia v Patagónii. Už si nepamätám, koľko času sme trávili pod Fitz Royom, odchádzalo sa však ťažko. No pred nami bola taká istá dlhá pešia trasa späť, a ako všetci vieme, cesta z vrcholu vždy býva ťažšia ako cesta na vrchol.

Nemusíte byť geológ, aby ste pochopili, že tie hory majú rôzne horninové zloženie

Fitz Roy (3 405 m n.m.)

Po výstupe na Fitz Roy mám obavy, pretože cesta je iba v začiatkoch a my sme už videli možno to najlepšie. Ale Patagónia je veľká a veľké sú i ďalšie zážitky. Perito Moreno je najväčší ľadovec Argentíny. A ak raz uvidíte tento ľadovec, tak možno ako ja, už žiadny iný ľadovec vidieť až tak túžiť nebudete. Je 30 km dlhý, 5 km široký. Ľad je hrubý 170 metrov, z ktorých nad vodnú hladinu vyčnieva v priemere 74 metrov. Ľadové pole je treťou najväčšou zásobou sladkej vody na svete. Napriek tomu, že takmer všetky ľadovce sveta sa rýchlo topia v dôsledku globálnych klimatických zmien, Perito Moreno sa nezmenšuje, čo je záhadou aj pre mnohých vedcov. K ľadovcu sa môžte priblížiť loďou, ľadovec si môžte vychutnať pohodlne i z brehu. Ľad je stále v pohybe a lámajúce sa ľadové kryhy vydávajú hrôzostrašné zvuky. A opäť tu platí, môžte vidieť stovky fotiek Perita Morena, ale ak nebudete počuť tie zvuky, nepocítite jeho chlad na vlastnej koži, nedáte si pohárik whisky s kockou ľadu z tohto ľadovca, nepochopíte o čom v skutočnosti Patagónia je.

Ľadovec Perito Moreno

Opúšťame Argentínu a cez maličký horský hraničný priechod vstupujeme do Čile. Zvykli sme si na dobré ceny za vínko a steaky v dôsledku inflácie argentínskeho peso, no čilskej ekonomike sa darí úplne inak, preto prvý účet v reštaurácii nemilo prekvapí. Čile patrí medzi najvyspelejšie krajiny Južnej Ameriky, no nevidieť to iba na cenovkách. V supermarkete vám nepredajú plastovú tašku. Samozrejme, plastovým odpadom ničíme životné prostredie. No kým sa my, vo "vyspelej" EÚ, bavíme o tom, či zálohovať alebo nie plastové fľaše a koľko pýtať za plastovú tašku v Tescu, oni vám ju jednoducho nepredajú vôbec. Aké jednoduché... Ale vráťme sa k našej ceste. Po viacerých trekoch si nohy zaslúžia aj trošku oddychu, preto sa rozhodneme, že si krásy prírody v okolí maličkého mestečka Puerto Natales pozrieme zo sedla koňa. Za mestečkom navštívime miestnu rodinku, kde už máme osedlaných našich štvornohých tátošov a hor sa do rozprávkového lesa. Slovo "rozprávkový" nepoužívam náhodne, pretože keď vidíte bieleho koňa medzi čudnými stromami, celými porastenými ešte čudnejšími machmi, cítite sa ozaj ako v rozprávke. Až na ten studený vietor, ktorý nás v sedlách poriadne vychladil. Ale s tým domáci určite počítali a po našom návrate už boli na nás pripravení. Ešte ráno pri našom odchode sme si všimli, že v maličkom domčeku domáca pani na okne pripravuje cesto. Počas nášho túlania sa po lesoch z neho napiekla v klasickej hlinenej peci na drevo niečo ako naše šišky. A tak vymrznutí, vyhladnutí a smädní po jazde na koni dostávame v teplučkej chalúpke horúci čaj a tú spomínanú vynikajúcu šišku s domácim lekvárom. Chutí nám neskutočne, takže sa za pár minút hanbíme, že sme zjedli z veľkého hrnca všetky. Ale domáci nám ochotne za asistencie ich usmiatych malých detí pridávajú ďalšie. Môžem tu akokoľvek opisovať krásy Patagónie, ale verte mi, v tom vyhriatom domčeku, v teple tej miestnej rodiny, sme sa cítili fantasticky. A viacerí sme sa zhodli na tom, že to bol najkrajší deň z celej dlhej cesty.

Na koni v "rozprávkových" lesoch Patagónie

Nasledujúcich pár dní trávime v Národnom parku Torres del Paine. Nádherné rieky, jazerá, vodopády, skalné hory, lúky, na ktorých sa pasú lamy... Večer sa vraciame do Puerta Natales, mestečka, kde sa v miestnych krčmičkách schádzajú cestovatelia z celého sveta. Jeden dobrodruh pri barovom pulte nás obzvlášť zaujal, pretože mal na pleci zavesenú maličkú heligónku. Keďže na tento hudobný nástroj viem niečo zahrať, oslovili sme ho a dali sa s ním do reči. Bol to Francúz, ktorý cestoval sám celou Amerikou. Vyštartoval niekde na Aljaške a v týchto dňoch dorazil až na úplný koniec Južnej Ameriky. Ozaj úctyhodný výkon. Ako tvrdil, keď mu je ťažko, zahrá si na tej heligónke a svet je hneď krajší. Keďže tu jeho cesta končila, pýtali sme sa ho na jeho ďalšie plány. Vtedy nám vyrozprával príbeh, ako sa vybral na štyri týždne do Thajska, ale zostal tam šesť rokov. A k tomu dodal: "No plan is the best plan". Najlepší plán je žiadny plán. Filozofia hodná veľkého cestovateľa. No a potom nám samozrejme požičal tú malú heligónku, a tak sa jeden decembrový podvečer spievala v chladnej Patagónii aj pesnička "Tota Heľpa, tota Heľpa, to je pekné mesto...". Celá krčmička nám tlieskala, natáčala nás na mobily a krčmárka ihneď dobehla s veľkým krčahom piva grátis. Celý svet sa chváli kadejakými rekordmi, tak neviem, podľa mňa je mestečko Puerto Natales najjužnejšie miesto na zemeguli, kde sa naživo hrala a spievala pesnička "Tota Heľpa". Buďme pyšní na naše korene!

Cascada Del Rio Paine

Čilská strana Patagónie

Náš posledný trek v Patagónii je zo všetkých doterajších najťažší. Vystúpime k skalným vežiam v Národnom parku Torres del Paine. Doprevádza nás skúsený miestny horský vodca, ktorý nám hneď na začiatku vysvetlí, že pôjdeme síce pomalým, ale plynulým tempom stále nahor a budeme sa maximálne snažiť kontrolovať rovnomerné dýchanie. Technika ozaj účinná, pretože v pohode napredujeme, no po ceste stretávame viacero ľudí, ktorí to s tempom a dychom neukontrolovali a výstup pre nich skončil predčasne. Na pomery Patagónie máme opäť výborné počasie, takže aj tento náročný výstup bol odmenený fascinujúcimi výhľadmi na prekrásne prírodné scenérie, aké nájdete ozaj len málokde na svete. Na jednej strane cítim ľútosť, že je to už posledný trek, no pri zostupe sa mi tesne pred cieľom úplne rozpadne pravá topánka, takže aj úľava z načasovania tejto nehody a aj škodoradosť z toho, že môj batoh bude na ceste domov o niečo ľahší.

Skalné veže v Národnom parku Torres del Paine

Opúšťame Patagóniu, jeden z najdrsnejších, no určite aj najkrajších kútov našej planéty. Doteraz som toto tvrdenie poznal iba z kníh, teraz to už môžem potvrdiť na vlastnej koži. Nežije sa tu ľahko, veď iba 3 % z celkového počtu 62 miliónov obyvateľov Čile a Argentíny tu našlo svoj domov. Sme v chladnej Patagónii v decembri, takže aj napriek vrtochom počasia tu vrcholí leto. Neviem si predstaviť, ako to tu môže vyzerať v zime... Naša cesta Južnou Amerikou nekončí, z krajiny ľadu sa ideme na pár dní vyhriať na horúce pláže brazílskeho Ria de Janeiro. Ale o tom niekedy nabudúce, Rio je tak zaujímavé mesto, že si určite zaslúži samostatný článok.

Fotogaléria: