Kolumbia

3/16/2022

Čo vás ako prvé napadne, keď počujete slovo Kolumbia? Bohužiaľ, krajina nemá dobrú povesť, čo súvisí predovšetkým s výrobou a vývozom kokaínu, vojnami medzi drogovými kartelmi, či celosvetovo najslávnejším narkobarónom Pablom Escobarom. V tom lepšom prípade si spomeniete na kolumbijskú kávu, futbal, alebo svetové finále súťaží krásy, v ktorých Kolumbijčanky pravidelne obsadzujú popredné miesta. Ale krajina, ktorá je mimochodom 23-krát väčšia ako Slovensko, toho ponúka oveľa viac. Veľké mestá, farebné dedinky, nádherná príroda a ľudia, ktorí sú aj napriek poriadne krvavým dejinám krajiny typicky juhoamerickým spôsobom zábavní a pohostinní. Vitajte v najsexi krajine Južnej Ameriky, ako ju mnohí nazývajú.

Ak sa raz vyberiete do Kolumbie, pravdepodobne bude váš prvý kontakt s krajinou hlavné mesto Bogota. A ak ste si mysleli, že prichádzate do nejakej banánovej krajiny, Bogota váš uhol pohľadu okamžite upraví. V prvom rade, v meste žije okolo desať miliónov ľudí. Je v nadmorskej výške 2640 metrov nad morom, čiže niekde na úrovni nášho Gerlachovského štítu. Aj preto je klíma veľmi príjemná, i keď ste blízko rovníka. Mesto má prezývku Atény Južnej Ameriky, pretože sa tu nachádza množstvo univerzít a knižníc. Hlavne historické staré štvrte a uličky tú žijú v jedinečnej atmosfére, z ktorej sa iba ťažko odchádza. Zaujmú aj grafity, ktoré sú tu na takej úrovni, že ich právom možno považovať za umenie. A ak si chcete vychutnať pohľad na veľkomesto pekne zhora, pohodlne sa vyveziete lanovkou na Monserrate. Odtiaľ z nadmorskej výšky 3200 m n. m. dozaista pochopíte, že Bogota je jedno z najväčších miest sveta.

Bogota

Asi 50 km od Bogoty sa nachádza mestečko Zipaquira a ako to nazývajú domáci, prvý div Kolumbie, podzemná soľná katedrála. Niekedy pred 70 miliónmi rokov sa tu totiž pri formovaní Ánd vytvorilo jedno z najväčších ložísk soli na svete. Keď sa po príchode Európanov začala soľ ťažiť, baníci oddaní Panne Márii vybudovali v podzemných jaskyniach prvú malú kaplnku. V polovici dvadsiateho storočia začala výstavba veľkej podzemnej katedrály, ktorá bola v spolupráci s Kolumbijskou architektonickou spoločnosťou dokončená v 90-tych rokoch a dnes je považovaná za jedno z najpozoruhodnejších architektonických a umeleckých diel na svete. Je súčasťou rozsiahleho podzemného soľného parku, v ktorom sa okrem obdivovania náboženského diela môžete dozvedieť viac i o geológii a ostatných podzemných prírodných zdrojoch. Tak aj v Kolumbii platí: „soľ nad zlato“.

Soľná katedrála Zipaquira

Najlepší spôsob ako sa prepravovať po obrovskej Kolumbii, je letecká doprava. Možno ste niekedy počuli hrôzostrašné historky o lietaní v Južnej Amerike na starých rozpadajúcich sa lietadlách. Aj toto už dnes neplatí. Dokopy som za tri týždne v Kolumbii absolvoval päť vnútroštátnych letov, všetky lety trvali okolo hodiny a všetky boli Airbusmi A320, ktorých stav bol určite lepší ako pri niektorých nízkonákladových letoch v Európe. Prvý let z Bogoty do Pereiry so sedadlom pri okne je navyše obrovský zážitok, keďže vidíte majestátne štíty pohoria Andy. Asi hodinku autom z Pereiry je dedinka Salento. Už len pohľad na malebné domčeky vo všetkých krikľavých farbách vo vás nabudí iba tie pozitívne emócie. Cez deň je v uličkách Salenta celkom čulý ruch, ale Kolumbijčania začínajú v miestnych krčmičkách „žiť“ až neskoro večer. A že sa zabávať vedia, o tom nepochybujte. Mimochodom, v Kolumbii majú aj vynikajúci trstinový rum...

Uličky Salenta

Ak ste milovníci kávy, v Kolumbii si určite prídete na svoje. Ktorá bola tá najlepšia? To si nepamätám, až taký odborník na kávu nie som, aby som si zapamätal jej názov. Ale veľmi dobre si pamätám, kde som ju pil. Prehliadku jednej z kávových plantáži absolvujem v sedle koňa. Možno bude niekto namietať, že pestovaním kávy sa do určitej miery ničí pôvodná príroda. Ale aj človek je súčasťou prírody. Ja mám v Kolumbii to šťastie, že môžem navštíviť plantáž, v ktorej sa pestuje káva tými najprírodnejšími spôsobmi a starajú sa o ňu úžasní miestni ľudia, ktorí túto nie ľahkú prácu robia s nadšením a láskou. Preto keď po niekoľkohodinovej prehliadke dostanem od nich kávu v maľovanom smaltovom hrnčeku, jednoducho chutiť musí. Zelená kávová plantáž umiestnená medzi palmami tropických lesov je síce výtvor človeka, ale aj ten môže byť nádherný. Ako napríklad ryžové polia niekde na Bali, či čajové plantáže na Srí Lanke.

Na kávovej plantáži

Palma vosková dorastá do výšky až 60 metrov a je najvyšším druhom palmy na svete. Jej najbohatšie populácie môžeme nájsť práve v horských lesoch Kolumbie, v rozmedzí nadmorských výšok 2000 – 3100 m n. m. Aj preto je palma vosková považovaná za kolumbijský národný strom. Asi najkrajšie miesto na obdivovanie palmových gigantov je údolie Valle de Cocora v Národnom parku Los Nevados. Tunajšie horské lesy sa nazývajú hmlové alebo oblačné. Prevládajúce západné vetry od Tichého oceánu sú zastavené andskými horami, čím sa vytvára vlhké prostredie. Preto sú koruny najvyšších stromov veľmi často v oblakoch alebo hmle. Teploty a počasie sa tu dramaticky menia aj počas dňa, takže na vás jednu chvíľu príjemne svieti slnko a o pár minút už prší a fúka studený vietor. Príroda Kolumbie je neopísateľne nádherná. A našťastie na mnohých miestach ešte stále panensky zachovalá, možno paradoxne preto, že bola krajina roky tak nebezpečná.

Palmy voskové v hmlových lesoch

Poďme opäť do veľkých miest. Medellín je druhé najväčšie kolumbijské mesto, dnes v ňom žije vyše 2,5 milióna ľudí. Pred tridsiatimi rokmi to bolo na základe počtu vrážd, krádeží, znásilnení, zabitých policajtov a všetkých ďalších negatívnych štatistík suverénne najnebezpečnejšie mesto na svete. Až keď tu v roku 1993 zastrelili Pabla Escobara, začalo mesto s premenou, ktorá podľa mnohých v tých časoch hádam ani nebola možná. Dnes má Medellín svoje metro, ako jediné mesto v Kolumbii. Súčasťou verejnej dopravy je lanovka do najchudobnejších faviel. A v najnebezpečnejšej štvrti Comuna 13 bol vybudovaný obrovský vonkajší eskalátor o dĺžke 384 metrov. Vďaka nemu sa pešia cesta po strmých a nebezpečných uličkách skrátila z pôvodných i niekoľkých hodín na 6 minút. Čo sa týka bezpečia dnes, v tom neslávnom rebríčku už Medellín nie je ani v prvej päťdesiatke najnebezpečnejších miest sveta. A presviedčam sa aj ja o tom na vlastnej koži. Po Comuny 13, bývalej najnebezpečnejšej štvrti sveta v najnebezpečnejšom meste sveta sa prechádzam v tričku so slovenským znakom, s drahým fotoaparátom na krku, vychutnávam si jedlo v jednej z miestnych terás... Pred pár rokmi nemožné. Keď sa pýtam miestnych, čo bolo najdôležitejšie pre úspech takejto premeny, zhodnú sa na tom, že to bolo práve vybudovanie spomínaného metra. Metro znamenalo niečo nové, pozitívne, stalo sa symbolom zmeny. Na metro sú všetci Medellínčania náležite hrdí. Nuž, ak by sme aj my napríklad v Bratislave vybudovali metro, možno by sme boli na naše hlavné mesto oveľa hrdší... Ale to už je iný príbeh.

Štvrť Comuna 13 v Medellíne

Indiáni Kogi sú jedným z mála kmeňov Južnej Ameriky, ktorý sa Španielom nepodarilo dobyť. I dnes žijú pomerne v izolácii, nezvaných hostí k sebe odmietajú prijať, je ťažké k ním preniknúť. Aj podľa mne dostupných zdrojov sa dozvedám, že posledných návštevníkov vyhnali kameňmi. Vidina stretnutia s nimi ma však láka a i za cenu rizika rozbitej hlavy si jeden deň najímam miestneho sprievodcu, ktorý ma samého vedie rozblateným chodníčkom cez džungľu. Na jeho radu nesiem v ruksaku nejaké darčeky, ktorými by som si ich mohol získať. Cesta džungľou je dlhá a náročná hlavne kvôli vysokým teplotám a vzdušnej vlhkosti. Po niekoľkých hodinách sa však dostávame k prvým primitívnym domčekom z hliny s trstinovými strechami. Naozaj nie všadiaľ vás príjmu, pretože často praktizujú rôzne rituály, počas ktorých jednoducho nechcú byť rušení a treba to rešpektovať. Po ďalšom putovaní sa dostávame do dedinky, kde žije asi 60 pôvodných indiánov. Muži sú dosť odmeraní a sú proti tomu, aby som ich fotil. Ale po odovzdaní darčekov mi dovolia voľne sa pohybovať po dedinke a fotiť ženy a deti. A tak mám možnosť aspoň na chvíľu pozorovať pre nás možno primitívny spôsob života, no pre indiánov úplne prirodzený, v absolútnom súlade s prírodou.

Decká z indiánskeho kmeňa Kogi

Kolumbiu obmývajú vody Tichého oceánu i Karibského mora. Pláže sú tu nádherné, hlavne v Národnom parku Tayrona, kde strávim nejakú tú noc v stane. Vlny sú však dosť veľké, takže to nie je taký „gýčový“ Karibik, aký možno poznáme z nejakých obrázkov alebo filmov. Ale aj taký Karibik si nakoniec na kolumbijskej pôde užijem. V meste Barranquilla sa každoročne koná karneval, po Riu de Janeiro druhý najväčší v Južnej Amerike. Tento rok ho však kvôli korone presunuli až na koniec marca. Preto ako náhradný program letím 750 km od pevniny na korálový ostrov San Andrés, ktorý je síce už bližšie k Nikarague, ale politicky stále patrí Kolumbii. S Nikaraguou majú dodnes kvôli ostrovu spory, no súdny dvor v Haagu v roku 2007 uznal plnú suverenitu Kolumbie nad ostrovom. Ostrov má dĺžku 13 km a šírku iba 3 km, takže ho za pár minút autom prejdete celý. Je súčasťou súostrovia vyhláseného s časťou Karibského mora za rezerváciu UNESCO s názvom „Biosférická rezervácia morských kvetov“. Je však aj miestom, odkiaľ sa vo veľkom z Kolumbie pokúšajú pašovať kokaín do USA, čoho svedkom sú na pobreží viaceré vraky zachytených pašeráckych lodí. Ale turistická infraštruktúra je tu vybudovaná na vysokej úrovni, klíma je naozaj veľmi príjemná a karibské pláže dokonalé. Maličký kúsok raja na Zemi.

Ostrov San Andrés

Na záver cesty po Kolumbii sa ešte vydáme do mesta Cartagena de Indias. Podľa mnohých cestovateľov je to jedno z najkrajších miest na svete. Dnes tu žije približne milión ľudí a okrem historickej časti v pozadí vyrastajú supermoderné budovy a štvrte. Stará časť Cartageny je však architektonicky výnimočná, farebná a hlavne plná veselého pouličného života. V Cartagene sa odohrával dej knihy slávneho spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza „Láska v čase cholery“. Na jednom z grafitov vidím Márqueza hrajúceho na heligónke, čo ma milo poteší. Tak máme aj niečo spoločné. Navyše, on tu písal román odohrávajúci sa v čase cholery a ja tu dopíšem záver mojej knihy, v čase korony...

Cartagena de Indias

Posledné dní trávim v Kolumbii už v čase, kedy ruské vojská vtrhli na Ukrajinu, odkiaľ hromadne pred vojnou utekajú ľudia. Snažíme sa im pomáhať, čo je správne. Neodpustím si však jednu poznámku z Bogoty, kde som videl na uliciach obrovské množstvo utečených Venezuelčanov. Kvôli hyperinflácii, ktorá je vraj najvyššia v dejinách ľudstva, Venezuela úplne skrachovala. Pred biedou ušlo z krajiny odhadom okolo sedem miliónov ľudí. Na námestí v Bogote z venezuelských bankoviek vyrábajú papierové ozdoby, ich peniaze sú bezcenné papiere. Väčšina Venezuelčanov ušla do susednej Kolumbie. Tu ich majú ako za bratov, niečo ako my s Čechmi a snažia sa im pomáhať. Ale Kolumbia je chudobnejšia ako my a venezuelských utečencov sú milióny... Prečo to spomínam v súvislosti s Ukrajinou? Zachytili ste niekde v správach informáciu o miliónoch zbedačených ľudí utekajúcich z Venezuely? Ak aj áno, nevenovali sme tomu nejakú pozornosť, lebo je to ďaleko... Konflikt na Ukrajine sa nás priamo dotýka. Pomáhajme ako sa dá, je to dôležité a správne. Ale nezabúdajme, že aj inde na svete sú milióny ľudí, ktorí tiež potrebujú pomoc...

Fotogaléria: