Ukrajina - geografický stred Európy?

5/06/2020

Určiť presne geografický stred Európy nie je jednoduché. Aj preto sa týmto pomenovaním pýšia viaceré lokality. Vedľa kostola svätého Jána Krstiteľa pri Kremnických Baniach je vztýčený kameň, ktorý tvrdí, že je to práve tu. Dokonca pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky na tomto bode položili aj základný kameň Slovenskej štátnosti. Poznám ale viaceré miesta na Slovensku, o ktorých sú miestni presvedčení, že oni sa nachádzajú na tom pomyslenom strede. Vedci sa však dodnes nezhodli ani na presnom vymedzení Európy, takže na základe rôznych prepočtov nájdete geografický stred nášho kontinentu aj v susedných Čechách, Rakúsku, Poľsku, dokonca i v Bielorusku, Litve či Estónsku. Jedného dňa som zostal prekvapený, keď som sa ocitol na mieste, ktoré mi v azbuke i angličtine oznamovalo, že stojím v geografickom centre Európy, neďaleko ukrajinského mesta Rachiv. A nielen tým ma zaskočila Podkarpatská Rus.

Ukrajina je obrovská krajina, po Rusku druhá najväčšia v Európe. Presviedčam sa o tom hlavne na ich rozbitých cestách, na ktorých smerové tabule ukazujú, že do Kyjeva je to nejakých 800 kilometrov. A to ešte nie je ani v polovici Ukrajiny. Ak je ale táto krajina veľká do rozlohy, je ešte väčšia čo sa pohostinnosti týka. Keď my Slováci o sebe tvrdíme, že sme pohostinný národ, je mi ľúto, ale ja už nesúhlasím. Pohostinnosť u nás niekedy bola, postupne sa vytráca. Na západe Slovenska je to najhoršie (česť výnimkám), smerom na východ pohostinnosť pribúda. Na Ukrajine som zažil ešte tú pravú slovanskú pohostinnosť. Počas tejto cesty som tam bol síce pracovne ako člen jednej oficiálnej delegácie, no zažil som takéto cesty aj do "vyspelých" krajín západnej Európy, tak môžem porovnávať. Kým na západe som bol niekedy rád, že mi vôbec dajú napiť čistej vody, na Ukrajine sa od rána do večera prehýbali plné stoly jedla a vodky. Verte mi, po troch dňoch som bol tak prejedený kaviárom, že ho ešte dodnes nemôžem ani cítiť. Maximálnu a úprimnú pohostinnosť som nezažil len na oficiálnych miestach, ale hocikde v drevenej chatrčke, kde by vám ľudia aj toho mála, ktoré majú, dali všetko. Hosť do domu, Boh do domu. Na Ukrajine to ešte stále platí.

"Skromné" občerstvenie pre slovenskú delegáciu...

Naši noví ukrajinskí priatelia nám chcú ukázať niečo výnimočné. Nasadáme preto do autobusu a absolvujeme nekonečne dlhú cestu do kútov, kde by som sa vzhľadom na kvalitu vozoviek bál ísť aj pešo, nieže ešte veľkým busom. Cestu krátime v trojčlenných skupinkách hraním mariášu. Celý čas sa mi až neskutočne darí, no v posledných hrách prehrám všetko. Naše slovenské koruny, ukrajinské hrivny, eurá i americké doláre. Nie som zvyknutý takto prehrávať v kartách, preto si na túto hru budem pamätať do smrti. Ale spoluhráči boli ozaj charakterní a vzhľadom na kvalitu hry spokojní do takej miery, že prehry z posledného kola džentlmensky nulujeme a po ôsmych hodinách hry sme finančne zhruba na tom istom ako na začiatku. Konečne prichádzame k nášmu cieľu, ktorým je lúka bielych narcisov. Niekde sa ale stala chyba a lúku pár dní pred našim príchodom pokosili. Preto sa odfotíme aspoň pred informačným panelom, nasadáme do autobusu a vraciame sa späť. Ešte že už máme recept na tak dlhú cestu, karty a vodku...

Lúka bielych narcisov, ale ako vidieť za pútačom, je skosená...

Som lesník, preto sa teším z každej návštevy lesov na mojich potulkách svetom. Jeden les na Ukrajine mi ale doslova vyrazil dych. Nie hocijaký les, ale prales. Aj na Slovensku máme pralesy, no len pre porovnanie, Badínsky prales, ktorý navštívil v roku 2000 aj samotný princ Charles, má rozlohu asi 30 hektárov. Bukový prales, ktorý som ja navštívil na Ukrajine, je veľký 7000 hektárov... V tomto pralese som pochopil, že my sa u nás na pralesy iba "hráme". V Badínskom pralese počujete hukot áut z blízkej diaľnice, v bukovom pralese na Ukrajine nepočujete nič, iba prírodu. Pretože ani v širokom okolí tu nie je žiadna poriadna cesta, žiadne mesto, žiadna fabrika. Na takomto priestore už príroda vie ukázať, ako to v nej funguje bez nás. Príroda sa bez nás hravo zaobíde, my bez nej nie. Tu to veľmi rýchlo pochopíte.

V bukovom pralese

Dostať sa do bukového pralesa na Zakarpatskej Ukrajine nie je pre bežného smrteľníka jednoduché. Aj preto ma zaujímalo, ako to v tejto krajine funguje v nejakom národnom parku podobnému u nás. Prichádzam do Sinevirskej Poljany, na jedno z najmalebnejších miest Ukrajiny. Sinevirský národný park bol založený v roku 1989 a zahrňuje horské hrebene Piškoňa, Kamjanka a Krásna. V nadmorskej výške 989 metrov sa tu nachádza Sinevirské jazero, ku ktorému sa viaže veľmi smutná legenda. Chudobný horal Vir sa zaľúbil do mladej a krásnej dievčiny Sini, ktorá pochádzala z veľmi bohatej rodiny a jeho lásku opätovala. Jej rodičia však dali Vira zabiť a nechali ho pochovať v lesoch. Siň sa od žiaľu tak rozplakala, že naplakala celé jazero. Uprostred jazera je ostrovček, ktorý je vraj mohyla Virovho hrobu. Na ostrovček sa dnes dá dostať na drevenej plti. Ale celý park ma prekvapí veľmi dobre vybudovanou infraštruktúrou. Drevená vstupná brána, parkovacie miesta, informačná kancelária a obrovské množstvo farebných informačných tabúľ. V parku je možné nájsť až 48 minerálnych prameňov a obrovské množstvo rastlín a živočíchov, z ktorých je 60 zapísaných v Červenej knihe ohrozených druhov. Nuž, Ukrajina zasa prekvapila. Ale najväčšie prekvapenie bola pre mňa bábuška na brehu Sinevirského jazera, ktorá si tu veselo uprostred národného parku predávala kožušiny zvierat, dokonca aj vypchatého medveďa. Čo by na to asi povedali ochranári na Slovensku...

Sinevirské jazero

Nekúpite vypchatého medveďa v národnom parku?

Prichádzam do mesta Rachiv, centra regiónu, kde budem ubytovaný. Vo všeobecnosti je Ukrajina chudobná, preto som priam šokovaný z hotela, kde mám stráviť noc. Nielen na izbách, ale aj hotelových chodbách sú koberce, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani perzský kráľ. Dokonalý drevený nábytok a kúpeľňa, ktorá priam žiari čistotou. Vo večerných hodinách si vyjdeme na zdravotnú prechádzku von z hotela, no rýchlo sa vraciame, pretože v celom okresnom meste nesvieti verejné osvetlenie. Pre nás samozrejmá vec v každej dedine a meste, ak sa však ocitnete vo väčšom cudzom meste, kde vidíte len svetlo niektorých výkladov, vzbudí to vo vás poriadny strach a do nejakej bočnej uličky v úplnej tme určite nezabočíte. Aj o tomto sú paradoxy Ukrajiny. Jeden z ďalších príkladov, prídeme do lesa, kde je budova, ktorá zvonku pripomína väčšiu stodolu. Vojdete však do vnútra a vidíte priestory, ktoré môžu výzdobou konkurovať našim najkrajším kaštieľom. Ale nesmiem vynechať kanceláriu riaditeľa jedného veľkého závodu. Keď si predstavím moju kanceláriu, alebo kanceláriu môjho riaditeľa, vidím kopu papierov, nezmyselne vyplnených tlačív a smerníc. Darmo, byrokracia je náš národný šport a ak by bola olympijskou disciplínou, bojovali by sme o medaily. V kancelárii riaditeľa na Ukrajine bol jeden veľký písací stôl, na ktorom bol telefón pevnej linky. A to bolo všetko. Nikde ani jeden papier! Naša sekretárka už druhý týždeň tlačí nejaké nezmysly ohľadne GDPR. Keď si pomyslím, koľko papiera na to minula... Prajem Ukrajincom, aby sa mali lepšie. Ale je ich vyše 40 miliónov a tak verím, že raz nebudú musieť tie nádherné bukové pralesy ničiť na výrobu tlačív, ktoré žiadny normálny človek nikdy nebude čítať.

Kancelária riaditeľa - stôl, pevná linka a ani jeden papier

Kancelária ďalšieho riaditeľa - miesto šanónov s nezmyselnými tlačivami historické obrazy panovníkov Ukrajiny

Tak kde je v skutočnosti geografický stred Európy? V prvom rade, neexistuje presná a jednotná vedecká metodika, ktorá by presne stanovila hranice Európy. Ak by aj bola, neexistuje presná definícia toho, čo si pod pojmom stred územia predstavujeme. A ak by sme aj takúto definíciu mali, nemáme jednotnú metódu, ako by sme tento stred mali nájsť. Takže si vyberte také miesto, ktoré najviac vyhovuje vám. Niekto vypočítal, že geografický stred Európy je medzi mojou rodnou obcou Heľpa a susednou Pohorelou. Ja sa prikláňam k tomuto výpočtu. Na Ukrajine som však pochopil, že náš kontinent je oveľa väčší, ako si mnoho ľudí myslí. Ak ste precestovali celú Európu na západ od nás, tak vedzte, že ste sa možno nedostali ani do jej stredu. A to je pre nás obrovská výzva, máme ešte veľa na objavovanie a nemusíme pritom cestovať až tak ďaleko od nášho domova.