Kuba

4/07/2020

„Treba ísť na Kubu, kým to tam ešte držia Castrovci. Po nich už Kuba nebude Kubou...“ Tieto slová som počul od Nežnej revolúcie v roku 1989 veľmi často. Písal sa už rok 2013, staručkého Fidela Castra nahradil o niečo mladší brat Raúl, na Kube sa liečil na rakovinu chorý venezuelský prezident Hugo Chávez a na oficiálnu návštevu tu cestoval i ruský predseda vlády Dmitrij Medvedev. V Havane vypukla cholera, ktorá sa tu údajne dostala z chudobného Haiti. No a ja som sedel v lietadle na mojom vôbec prvom transatlantickom lete a smeroval na Kubu, aby som to tam zažil, kým to ešte držia Castrovci.

Mañana – to je prvé a najdôležitejšie španielske slovíčko, ktoré sa pred cestou na Kubu musíte naučiť. Ak nepochopíte význam slova mañana, na Kube sa zbláznite. V preklade doslova znamená zajtra, alebo v budúcnosti, v jednom výkladovom slovníku však nájdete takúto definíciu: Mañana – v španielsky hovoriacich krajinách, odkaz hovoriaceho pre odklad veci, povinnosti, úlohy k vybaveniu na zajtra, na neskôr, väčšinou však na nikdy. Je to výraz vedomej nedbalosti a zle organizovanej práce. Nie je to však ekvivalentom nášho ľudového „nestíham...“ A čo to znamená v praxi? Prídete na recepciu, kde sa recepčná rozpráva s upratovačkou. Vôbec ju nezaujíma, že prišiel zákazník, debatia ďalej, päť minút, desať minút, pol hodiny... Ak ju upozorníte, že niečo chcete, čudne na vás pozrie a pokračuje v debate. Mañana... Prídete do prázdnej reštaurácie a dáte si kávu. Donesú vám ju o pol hodiny. Mañana... Raňajky začínajú vydávať o siedmej, ale o pol ôsmej sa ešte nič nedeje. Mañana... Čakáte autobus, ktovie kedy príde. Mañana... Kubánci sa jednoducho nikde neponáhľajú. A my máme dve možnosti. Budeme sa rozčuľovať a neustále sťažovať, pretože sú to často krát pre nás situácie nepochopiteľné. Ale to nám tu nepomôže. Alebo si na mañanu zvykneme, budeme sa na nej zabávať a pekne si to užijeme. Ja som sa vydal tou druhou cestou, možno aj preto som na Kube dokonale zrelaxoval. Len pozor, mañana je prudko návyková a krutý bol návrat do toho nášho, uponáhľaného sveta...

Pláž Varadero - ani v "top" sezóne sa tu určite nebudete tlačiť

Môj základný tábor na Kube je na polostrove Varadero, asi 140 km východne od Havany. V minulosti bolo Varadero sídlom najväčších mafiánskych bossov (vrátane Al Caponeho), ktorí tu vybudovali množstvo hotelov a kasín. Po kubánskej revolúcii v roku 1959 im boli znárodnené a dodnes sú súčasťou turistického ruchu, ale už pod kontrolou štátu. V mnohých akoby sa zastavil čas, pretože, povedzme si na rovinu, kubánski súdruhovia do nich bohviekoľko neinvestovali. V jednom takomto menšom hotelíku nachádzam ubytovanie aj ja. Proces ubytovania prebieha na Kube vo všeobecnosti tak, že na recepcii najskôr dostanete tú najhoršiu izbu, aj keď je hotel poloprázdny. Potom prídete za recepčnou s prosbou, že chcete izbu krajšiu, novšiu, s výhľadom na more, nie do hlučnej a zaprášenej ulice. Dáte nejakých 10 – 15 EUR alebo amerických dolárov a o pár minút ste už v izbe úplne inej kategórie. Aj ja dostávam starú a rozbitú izbu s posteľou, ktorá určite pamätala spomínaných gangstrov po druhej svetovej vojne. Vyjdem však na balkón, výhľad z ktorého ma hneď očarí. Áno, hlučná a zaprášená ulica, ale aj na nej akoby zastal čas niekde v 50-tych rokoch minulého storočia. Veterány sú určite symbolom Kuby. Takmer dve hodiny pozorujem vyblýskané obrovské autá značky Chevrolet, Ford, Buick alebo Chrysler, ktoré tu boli dovezené z USA už pred spomínaných rokom 1959. Po kubánskej revolúcii prišlo na dovoz áut embargo, a tak sa Fidelovi Castrovi podarilo Kubu doslova zakonzervovať až do dnešných dní. Veterány sú toho najviditeľnejším dôkazom. Pohľad na ulicu je tak fascinujúci, že kašlem na výmenu izby a výhľad na more, ktorého si aj bez toho užijem dosť, pravá Kuba je opačným smerom!

Kubánsky vozový park je jednoducho nádherný

Rum a cigary sú ďalšie dva neodmysliteľné symboly Kuby. Miešané nápoje s rumom tu pozdvihli doslova na umenie a je takmer nemožné im odolať, o čom sa každý deň presviedčam i ja na vlastnej koži. Už len príprava nápoja v rukách šikovného barmana je zážitok, ale tá chuť... Výmenný obchod medzi Kubou a vyspelým svetom poriadne nefunguje, čo má aj jednu výhodu. Tie všetky chemické potravinové bomby, ktorými sme kŕmení my, sa tu vôbec nedostanú. Zistíte to na chuti jedál, ale aj na chuti týchto nápojov. Výroba rumu, no i všetkých ingrediencií do miešaných nápojov, to všetko by sme u nás mohli označiť slovíčkom „bio“. Za kvalitným rumom sa vyberám aj do hlavného mesta Havany, kde je fabrika na výrobu a jedinečné múzeum tohto nápoja. Ak aj nie ste milovníci múzeí, múzeum rumu na Kube určite nevynechajte. Opatrne tam prechádzam najmä okolo fľaše, ktorá stoji v prepočte približne 1 700 amerických dolárov! Tak z tej by bolo riadne bolenie hlavy na druhý deň... Pár fliaš, ale určite lacnejších, kupujem ako darček domov v domnení, že tu budú lacnejšie. Ale zabudol som na naše časy komunizmu, kedy horalka stála rovnakú sumu v Prahe i na Heľpe. Celý deň sa tak trepem po Havane s plným ruksakom fliaš a večer na hoteli zisťujem, že tá istá značka rumu tu stojí presne rovnako...

Múzeum rumu

Po dobrom poháriku rumu určite zachutí aj pravá kubánska cigara. Prehliadka Havany preto pokračuje vo fabrike Partagas, kde sa vyrábajú tie najlepšie na svete. Takmer celá výroba prebieha ručne, čo ma však zaujalo najviac, aby robotníkom prešiel čas rýchlejšie, cez fabrický rozhlas číta do mikrofónu jeden zamestnanec noviny. Ak som chcel z Kuby doniesť domov nejaký suvenír, určite to boli cigary, tie chcel pred cestou odo mňa takmer každý. S hrôzou ale zisťujem, že ich ceny sú i tu nenormálne vysoké. Dobrá cohiba stojí podľa hrúbky a dĺžky v priemere 10 – 15 EUR za jeden kus! Chcel som ich okolo sto, takže na to môžem zabudnúť, kupujem iba pár kusov pre ozaj najlepších priateľov. Dobrú cigaru si na Kube môžete dopriať za veľmi rozumnú cenu, sú to však cigary bez kolkov. Jedinú vec, ktorú však dôsledne kontrolujú pri odchode z krajiny, sú kolky na cigarách. Ak máte na letisku v kufri cigary bez kolkov, okamžite vám ho rozhádžu a máte kopu ďalších problémov. Za väčšie množstvo drahých cigár s kolkami platíte pri vývoze ešte aj nekresťanské clo. Takže je to na Kube ako v tej našej známej slovenskej rozprávke o Maruške, len miesto soli tu platí: tabak nad zlato.

V uliciach Havany

Fabrika na výrobu cigár v Havane

Ernest Hemingway bol bezpochyby geniálny spisovateľ. Keď som raz večer začal čítať jeho vyše päťstostranový román Komu zvonia do hrobu, do rána som nespal, kým som ho neprečítal doslova na jeden dych. Hlavná myšlienka tejto kniha sa stala mojou životnou filozofiou. „Možno prežiť plný život za sedemdesiat hodín tak ako za sedemdesiat rokov...“ Zamyslite sa nad tým, je to pravda. Nie je dôležité ako dlho sme tu, ale čo všetko za ten čas prežijeme. Prichádzam v Havane do hotela Ambos Mundos, v ktorom tento spisovateľ niekoľko rokov žil a napísal tu i spomínaný román. Jeho pôsobenie pripomínajú nástenné fotografie a Hemingwayova hotelová izba sa stala priam pútnickým miestom. A rozprávajú sa tu doslova legendy o tom, koľko za deň vypil. Na streche hotela je terasa s nádherným výhľadom na Havanu a bar, v ktorom robia to najlepšie mojito na svete. Keď slastne vychutnávam pohár tohto miešaného nápoja, barman mi potajomky šepká, že za nejaký americký dolár mi prezradí recept. Vy ho máte dnes odo mňa zadarmo. 90 % mojita tvorí biely kubánsky rum a 10 % limetka s mätou. Nič navyše, inak to pokazíte. Na streche hotela Ambos Mundosho takéto mojito podávajú v plných dvojdecových pohároch, čo na prudkom kubánskom slnku okamžite pocítite. Barmani sa však iba usmievajú a opäť prezrádzajú, že Hemingway ich tu denne vypil aj vyše desať. Nuž, tak aj skončil...

Fotky na stenách hotela Ambos Mundos dodnes pripomínajú vzácneho hosťa

Pieskové pláže Varadera, môjho prechodného domova na Kube, patria k tým najkrajším na svete. Vydávam sa ale na opačnú, južnú stranu ostrova, kde je záliv s ozaj originálnym pomenovaním, Zátoka svíň. My si tento názov ľahko zapamätáme, no Američania ani tak skoro nezabudnú. V roku 1961 sa tu vylodili ich vojenské jednotky s cieľom prekaziť kubánsku revolúciu. Lenže... čo si budeme nahovárať, Amici dostali poriadne na frak. Ale nie preto sa záliv volá Zátoka svíň, originálny španielsky názov je podľa ryby Balistes vetula z čeľade ostňovcovité. Zátoka už patrí Karibiku, je viac kamenistá ako pieskové Varadero na severe a koralové útesy sú priam stvorené na šnorchlovanie. Ak sa ale obávate morských hlbín, kubánski priatelia tu majú pre vás na plážach náhradný program. Slamený slnečník, drevené lehátko, cigaru a rum. Verte mi, nenormálna pohoda, ku ktorej nič viac netreba.

Zátoka svíň

Kuba je plná paradoxov. Majú tu napríklad dve meny. Domáci používajú pesos nationale, ktorého kurz je v čase mojej cesty asi jedna k jednej voči našej bývalej slovenskej korune. Pre turistov je ale iná mena, pesos convertibile, ktorá je tiež jedna k jednej, ale k americkému doláru. Ako turista sa k domácej mene nedostanete, takže všetko poriadne preplatíte. Cukor, olej, vajcia, múka... všetky tieto základné potraviny sú na prídel. Ak chováte doma starú kravu, nesmiete ju zabiť, aby bolo mlieko, štát vám ju vymení za mladú. Pýtam sa domácich, či teda nemôžu zjesť vlastnú kravu, keď majú chuť na hovädzinu. Nemôžu. Ale potom žmurknú okom a povedia, že sa občas krava záhadne „stratí“ v poli alebo lese. Ak idete na aute a nezoberiete stopára, dostanete od polície pokutu. Nezobrali ste totiž do auta pracujúceho občana, ktorý určite ide do práce alebo z práce domov. Platí to aj pre turistické mikrobusy, zažil som to. Zastavil nás policajt, pozrel do mikrobusu a skonštatoval, že vzadu máme dve miesta voľné. Pokuta pre sprievodcu a šoféra, ale uhrali ju nejakým úplatkom. Prichádzam do indiánskej dediny, ktorá je tiež paradoxom, pretože na Kube už indiáni nežijú. Ale čo by kubánski súdruhovia nevybudovali pre turistov... Za indiánov prezlečení domáci ma vtiahnu do slameného príbytku, v ktorom na mne v dyme praktizujú nejaký uvítací rituál. Za to samozrejme pýtajú nejaký dolár. A potom sa mi pokúšajú predať náhrdelník, ktorý je údajne vyrobený z krokodílích kostí. Pýtam sa nášho miestneho sprievodcu, či sú to ozaj kosti krokodílie. Odpovedá, že určite áno. A ak by aj náhodou boli prasacie, môžem vraj navariť z náhrdelníka polievku. Nuž, Kubáncov si musí obľúbiť každý.

Indiánska dedina

Uvítací rituál v indiánskom príbytku

Kubánsky ľud je ťažko skúšaný komunistickým režimom. Ale opäť paradox, aj keď sú chudobní, pôsobia oveľa šťastnejším dojmom ako my. Kuba je označovaná ako „Ostrov slobody“. Tá sloboda je veľmi pochybná. Ale neviem si predstaviť, že by s ich mañanou dokázali žiť šťastne v tom našom systéme. Na Kube možno trpia, u nás by ale podľa mňa trpeli viac. Najhoršie časy zažili Kubánci po páde komunizmu v Európe v roku 1989, kedy ich zo dňa na deň prestali podporovať krajiny bývalého sovietskeho bloku. Ale zvládli to, nezlomili sa. Ako by to nestačilo, krajina je v oblasti hurikánov, ktoré tu vedia narobiť poriadnu smršť. Do oka mi padla jedna kubánska palma. Hurikán ju vyvrátil aj s koreňmi a pritlačil k zemi. Túžba žiť však bola silnejšia, palma otočila svoj vrcholec k nebu a pokračovala v raste. Keď si na jej kmeň sadla jedna nádherná mladá dáma, akoby tá palma priam zažiarila. A všetkým okoloidúcim to bolo v tej chvíli jasné. Akokoľvek nás život pritlačí k zemi, nesmieme to vzdať a musíme vztýčiť hlavu nahor. Odmenou nám raz budú takéto nádherné momenty. Obraz ohnutej kubánskej palmy mám vždy pred očami, keď mi je najťažšie.

Hurikánom ohnutá kubánska palma

Cesta na Kubu bola vôbec mojou prvou do „exotiky“. V snahe ušetriť čo najviac peňazí som letel nemenovanou nízkonákladovou leteckou spoločnosťou z Prahy, boeingom 737-800, vraj prispôsobeným na dlhé lety. Čo je to dlhý let? Pre niekoho do Turecka, alebo do Egypta, Maroka... Z Prahy na Kubu je to vzdušnou čiarou približne 8 500 kilometrov. Boeing 737-800 má však dolet nejakých 5 700 km. Preložené do logickej reči, boeing 737-800 to na jedenkrát cez Atlantik nedá. A tak naša cesta prebiehala takto: Nočný odlet z Prahy, po asi 4,5 hodinách pilot oznamuje, že musíme dotankovať na Azorských ostrovoch. Odtiaľ vzlietneme, máme ale obrovské turbulencie a silný protivietor. Pilot po ďalších 5,5 hodinách letu opäť hlási, že sme v týchto podmienkach minuli veľa paliva a budeme musieť z bezpečnostných dôvodov znovu dotankovať, tento krát v Dominikánskej republike. Potom sme už doleteli za nejaké dve hodiny na Kubu, no ľutovali sme časť pasažierov, ktorí pokračovali v lete do mexického Cancúnu. A o dva týždne cesta späť? Z Varadera sme najprv leteli po tú hŕstku ľudí do Mexika, odtiaľ na Bermudské ostrovy, kde sme ako vždy dotankovávali. Z Bermúd na Azorské ostrovy, kde sa menila posádka a až tak konečne ako zbitý pes vystupujem v Prahe. A to všetko v jednom lietadle... Ale zažil som Kubu, kým to tam ešte držali Castrovci.