Kapské Mesto a Mys dobrej nádeje

6/08/2020

Každej ceste môžeme dať nejaký prívlastok. Cesta môže byť najdobrodružnejšia, najnáročnejšia, najkrajšia, najdlhšia, najromantickejšia, cesta môže mať charakter študijný, pracovný, oddychový, alebo to môže byť kombinácia viacerých prívlastkov. Moja cesta do Juhoafrickej republiky mala byť dobrodružno-študijno-vzdelávacia, ale všetko sa to odohralo podľa úplne iného scenára. Preto ju nemôžem nazvať inak ako cestou osudovou. V najťažších chvíľach života som sa ocitol na mieste, ktoré ani nemohlo mať symbolickejší názov, na Myse dobrej nádeje...

Kapské Mesto určite patrí medzi najkrajšie veľkomestá na svete. Je na úplnom konci čierneho kontinentu, ale ak chcete navštíviť tie najdrahšie obchody Afriky, musíte prísť až tu. Strategická námorná poloha už v minulosti predurčila, že z Kapského Mesta bude raz supermoderná metropola, ktorá sa na Afriku vôbec nepodobá. V tomto meste sa však udialo aj veľa krívd medzi bielymi a čiernymi obyvateľmi, preto z dôvodu silného apartheidu je aj dnes mesto zaraďované medzi najnebezpečnejšie. Cestoval som do Južnej Afriky úplne sám, preto som si transfer z letiska na hotel pre istotu rezervoval vopred z domova u jednej „renomovanej“ prepravnej spoločnosti. Na letisku ma však nikto nečakal a ani nikto nedvíhal moje telefónne hovory, aj keď ma ešte deň pred príchodom mailom uisťovali, že je všetko zariadené. „Je nedeľa,“ pokývala plecami usmiata slečna na informáciách, keď som sa jej zveril s mojimi starosťami. Na opačnej strane príletovej haly som už pozoroval miestnych taxikárov, pre ktorých som bol presne ten druh koristi, na ktorú celý deň číhajú. Nemýlil som sa, prvé cenove ponuky na odvoz do centra prevyšovali hodnotu akciovej letenky z Viedne do Egypta. Po asi polhodinovom boji sa konečne našiel jeden „slušný“, ku ktorému sadám do auta za prijateľnú zjednanú cenu. Trošku som tŕpol, keď sme prechádzali cez chudobné predmestia, v ktorých žijú doslova milióny ľudí. Ale o pár minút som si už vychutnával pohľad na Stolovú horu, pod ktorou sa Kapské Mesto rozprestiera a ktorá tomuto mestu dáva punc výnimočnosti. Ubytujem sa v príjemnom rodinnom hoteli vedľa štadiónu, na ktorom sa hrali v roku 2010 futbalové majstrovstvá sveta. Únava po dlhom lete sa zrazu stratila a utekám na pobrežie, pretože more – to je jediné, čo mi na našom nádhernom Slovensku trošku chýba. A pobrežie Južnej Afriky nie je hocijaké, stretáva sa tu Atlantický oceán s Indickým. Možno som si to len namýšľal, ale ten slaný vzduch s príchuťou dvoch oceánov mal pre mňa jedinečnú vôňu. Netuším, koľko kilometrov som vtedy večer po pobreží prešiel, dlhú prechádzku ukončila až tmavá noc. A tak utekám do hotela, pretože blúdiť sám tmavou nocou po Kapskom Meste, to sa v turistických sprievodcoch veľmi neodporúča.

Kapské Mesto

Toto už mohol byť koniec. A nielen tejto cesty... V noci som sa prebral na dlážke hotelovej kúpeľne. Ako dlho som tam ležal, to netuším, ale veci potom mali veľmi rýchly spád. Pár dobrých ľudí ma polomŕtveho zaviezlo do nemocnice, kde sa partia lekárov pokúšala zistiť, čo mi je. Prvá hypotéza bola, že som sa nakazil maláriou počas medzipristátia v Etiópii. Alebo že ide o nežiaduce účinky môjho nedávneho očkovania proti žltej zimnici. Nič z toho sa však nepotvrdilo, a tak zavolali externého špecialistu, doktora Sissolaka. Na moje veľké prekvapenie mi oznámil, že jeho starí rodičia pochádzajú z Bratislavy, no on už vyrastal vo Viedni. Okamžite nariadil urobiť sériu nových vyšetrení a o pár hodín prišiel za mnou oznámiť mi krutú diagnózu, ktorú sa i on sám bál predo mnou vysloviť a ktorú nikto nepraje ani najhoršiemu nepriateľovi. „Ale dostanem ťa z toho, sľubujem!“ povedal sebavedomo. Priznám sa, neveril som mu vtedy...

Ďalšie tri dni som občas prežíval stavy, ktoré opisuje doktor Raymond Moody v knihe Život po živote. Už som možno videl aj to povestné svetlo na konci tunela. Ale otvoril som oči a pri mne stála mladá černošská sestrička, ktorá sa volala Praline. Keď som ju zazrel prvýkrát, spýtal som sa jej, či už som v nebi a či sú anjeli čierni. Kedykoľvek som sa tieto tri dni prebral, Praline bola vedľa mňa. Tri dni mi do žíl nonstop prúdili transfúzie a infúzie. Je to paradox života, na Slovensku som 76-krát daroval krv, teraz sa mi to vracia na úplnom konci Afriky. Aj po troch dňoch bol však stále môj stav kritický, i keď som na tretí deň urobil prvých pár krokov, samozrejme za asistencie Praline. A tak do mňa pumpovali na striedačku transfúzie a infúzie ešte ďalších päť dní. Siedmy deň som vládal zájsť do nemocničného bufetu, aby som kúpil čokoládu pre Praline. Kúpiť sestričke v nemocnici čokoládu, to je u nás normálna vec, ale v Afrike to celé oddelenie vyhodnotilo ako akt dvorenia a do môjho odchodu sa tu rozprávalo iba o našej svadbe. Nech už to bolo akokoľvek, Praline mi pomohla prežiť, dodnes si s ňou píšem a mám taký sen, že jej do Kapského Mesta jedného krásneho dňa donesiem ešte jednu veľkú čokoládu zo Slovenska. Nikto si ju odo mňa viac nezaslúži.

Praline - môj čierny africký anjel

Doktor Sissolak neklamal, dostal ma z toho najhoršieho. Ja som však vedel, že moje plány v Južnej Afrike skončili a predo mnou je veľká výzva, dostať sa domov. Intenzívne mi v tom pomáhala moja poisťovňa, ktorá musela za môj pobyt v Nemocnici Christiaana Barnarda v Kapskom Meste platiť približne tisíc EUR za každý deň. Keď teda konzílium lekárov rozhodlo, že by som mal cestu domov zvládnuť, veľkoryso mi okamžite zaplatili letenky. Stal som sa tak repatriant ešte dávno pred koronakrízou, vďaka ktorej už toto slovo pozná každý. Nastalo ráno, kedy som v nemocnici popodpisoval posledné papiere, lúčil sa s doktorom Sissolakom a v sprievode Praline opúšťal nemocnicu. Tak toto je koniec tejto cesty? Veď som z Južnej Afriky nevidel skoro nič... Sľúbil som lekárom, že do odletu budem niekde v kľude čakať, ale nedalo sa. Mám ešte osem hodín. Zanechávam batohy v úschovni a objednávam auto. Je to možno moja posledná cesta, musím vidieť Mys dobrej nádeje!

Juhoafrické pobrežie

Prvá vec, ktorá ma hneď zaujala po príchode do Kapského Mesta, bol problém s vodou. Zasa jeden veľký paradox. Zem obklopená oceánom nemá dostatok pitnej vody. Pravdepodobne zlým hospodárením v lesoch a na poliach v širokom okolí zrazu jeden deň mesto s 3,5 miliónmi obyvateľov vypočítalo, že ak najbližších 30 dní poriadne nezaprší, otočia vodovodným kohútikom a ... nič... Skúste si to predstaviť. Pri každom vodovodnom kohútiku bol nápis oznamujúci túto skutočnosť. Problém sa netýkal len priamo mesta, ale aj širokého okolia. Na dedinách ľudia investovali posledné peniaze do vykopávok vlastných studní. Za štrnásť dní, počas ktorých som bol v Kapskom Meste, nezapršala ani kvapka...

Ďalší obrovský problém – gangy lupičov. Ale nie hocijakých. Naši živočíšni príbuzní paviáni pochopili, že zohnať stravu v blízkosti ľudských príbytkov je podstatne jednoduchšie ako v divokej prírode. A tak sa celé tlupy paviánov cez deň vydávajú do luxusných domov na predmestí, v čase keď je väčšina ľudí v práci. Sú to tvory rozumné, preto nemajú problém porozbíjať kameňmi okná, dostať sa do vnútra a v snahe nájsť niečo pod zub zdemolovať celý dom. Ľudia si s týmto problémom jednoducho nevedia poradiť. Alarmy nepomáhajú, strážne psy sa tiež neujali, pretože väčšinou skončili roztrhané a zožraté. Na predmestiach vidieť ľudských strážcov paviánov, ktorí sa snažia tieto nebezpečné zvieracie gangy monitorovať a zabraňovať prípadným škodám. No nie vždy úspešne, zatiaľ vyhrávajú paviáni, ktorí sa pravdepodobne držia aj nám známeho „my sme tu doma!“

Gangy paviánov sú veľký problém...

Aj tento pavián patril k lúpežnému gangu...

Videli ste film Tučniaky z Madagaskaru? Áno, je to nezmysel, tučniaky na Madagaskare nežijú. Ale pre Afriku vo všeobecnosti to až tak úplne neplatí. Neďaleko Kapského Mesta sa nachádza pláž Boulders, kde našla svoj domov kolónia tučniakov. Dnes ich tam žije okolo 2100 jedincov a od roku 2010 sú zaradené na zoznam ohrozených a chránených druhov. Tučniaky z kolónie sa okamžite stali miláčikmi všetkých turistov, pre ktorých miestni vybudovali sieť drevených chodníkov. Z nich môžete pozorovať tučniaky nielen tak, aby ste im neublížili, ale aby aj oni neublížili vám, pretože napriek milému výzoru sú ich zobáky poriadne ostré a ak sa cítia ohrozené, vedia nepekne zaútočiť. Ale zjavne im masy ľudí nevadia, miestami som mal dokonca pocit, že si pózovanie pred fotoaparátmi doslova užívajú.

Kolónia tučniakov na pláži Boulders

Milujem na cestách majáky. Ak by ste sa ma spýtali, čo by som chcel raz robiť na penzii, určite by som odpovedal, že strážcu majáku. Majáky sú na divokých miestach pobrežia a stáročia varujú posádky lodí pred katastrofami. Strážca majáku podľa mojej predstavy cez deň chytá ryby, v noci osvetľuje maják a popri tom píše svoje pamäti. Maják na Cape Point sa nachádza na pieskovcovom hrebeni nad Mysom dobrej nádeje, no nie na úplne najvyššom bode. Pôvodný starý maják bol o sto metrov vyššie, v hmle ho však bolo zle vidieť, čo sa napríklad stalo 18. apríla 1911 o 24:00 osudným pre portugalský parník SS Lusitania. Po jeho potopení bol vybudovaný nový maják približne o sto metrov nižšie. V dnešnej dobe GPS majáky pomaly strácajú význam, tento na Cape Point je však stále funkčný a vysiela svetelné záblesky o sile 10 megakandelov až do vzdialenosti 101 kilometrov. Iba romantika starého strážcu majáka sa už stratila, všetko to riadi elektronika a počítače...

Maják na Cape Point

Konečne som na Myse dobrej nádeje, najjuhozápadnejšom mieste Afriky. Prečo takýto názov? Pri plavbách do Indie námorníci považovali tento bod za najnebezpečnejší a verili, že ak zdolajú Mys dobrej nádeje, budú ich čakať už iba pokojné vody Indického oceánu. Okolo Mysu dobrej nádeje podľa legendy mohli námorníci najčastejšie stretnúť loď Bludného Holanďana, posádku ktorej tvorili duchovia, ktorí nikdy nenájdu cestu domov. Ak ste túto loď stretli, bolo to zlé znamenie. Aj pre mňa bola cesta na Mys dobrej nádeje strastiplná. Bludného Holanďana som však nevidel, možno aj preto sa mi podarilo pokojne dostať sa až domov.

Mys dobrej nádeje

Cestou domov som letel popri ostrove Madagaskar, ktorý bol vždy mojim veľkým cestovateľským snom. V hlave som však mal množstvo iných otázok. Uvidím ešte vôbec niekedy more? Ale život to všetko zariadil úplne inak. Presne o deväť mesiacov po návrate z Južnej Afriky som prešiel vlakom z Moskvy do Pekingu, o ďalšie tri mesiace som sa vyškrabal pod štít Fitz Roy v Patagónii a navštívil sochu Krista Spasiteľa v Riu de Janeiro. Pár týždňov na to som už bol zaľúbený na Novom Zélande do jednej kolumbijskej krásky, a ani neviem ako, zrazu som sedel v Arménsku pod biblickou horou Ararat. Neprešli ani dva roky, keď som pristál aj na spomínanom Madagaskare a verte mi, poriadne som si ho užíval, pretože verím, že som si ho po tých všetkých udalostiach zaslúžil. Čo ma teda naučila moja cesta do Kapského Mesta a na Mys dobrej nádeje? Nádej zomiera posledná...