Jordánsko

10/11/2021

Oficiálny názov konštitučnej monarchie na Blízkom východe je Jordánske hášimovské kráľovstvo (ak by ste chceli názov aj v arabčine, nech sa páči, nezabudnite čítať zozadu: المملكة الأردنّيّة الهاشميّة). V štáte, ktorý susedí s Irakom, Izraelom, Saudskou Arábiou a Sýriou, dnes žije niečo vyše 10 miliónov obyvateľov. Krajinou preteká rieka Jordán, no až 95 % územia tvoria púšte a polopúšte. História Jordánska je neskutočne bohatá a našťastie pre nás, jej zachovalé pozostatky môžeme v plnej kráse obdivovať dodnes. Bájna Petra, staroveký Jerash, križiacke pevnosti, či biblické miesta, po ktorých chodil Mojžiš, Ján Krstiteľ alebo Ježiš Kristus. Jordánsko určite stojí za návštevu.

Petra

Prvým kontaktom pre dnešných cestovateľov do Jordánska je zvyčajne štvormiliónové hlavné mesto Ammán, kde spolu s metropolitnou oblasťou žije takmer polovica jordánskej populácie. Preto je tu koncentrovaná väčšina ekonomiky, kultúry a sociálneho života krajiny. Osídlenie mesta sa datuje do času približne 7000 rokov pred n. l., čiže už do doby kamennej. V biblii sa o ňom dočítate ako o meste detí Ammónových, ktoré neskôr dobyli Izraeliti. V antických dobách tu vládli Rimania, od roku 635 Arabi, od roku 1517 patrilo Osmanskej ríši a po prvej svetovej vojne tu vládol damasský kráľ Fajsal. To všetko sa prejavilo na architektúre mesta, v ktorom dnes nájdete mešity, kresťanské chrámy či rímske divadlo pre 6000 ľudí. Najkrajší pohľad na Ammán je z kopca Džabál-al-Kalá pri starovekej Citadele, kde zanechali stopy všetky civilizácie od doby bronzovej. Pre mňa najzaujímavejšie miesto Ammánu však zostane rušný orientálny bazár pri mešite Al-Husajní, neďaleko námestia kráľa Fajsala.

Ammán, hlavné mesto Jordánska

Asi 50 km severne od Ammánu sa nachádza starobylé mesto Jerash, v ktorom sa najstaršie ľudské pozostatky našli už z roku 7500 pred n. l. Mesto prekvitalo hlavne počas grécko-rímskeho obdobia, no veľké zemetrasenie v Galilei v roku 749 zničilo jeho veľkú časť a k skaze prispeli aj následné zemetrasenia. V roku 1120 bola na ruinách mesta postavená nová pevnosť na príkaz tureckého vojenského vodcu Toghtekina, no už o rok neskôr bola zničená križiakmi pod vedením kráľa Jeruzalema Baldwina II. Mesto bolo potom opustené až do 16. storočia, kedy tu podľa sčítania ľudu žilo 12 moslimských rodín. Od roku 1925 až do súčasnosti pokračujú v meste vykopávky, ktoré odhaľujú také nádhery, že je dnes Jerash považovaný za Pompeje východu. Ak raz zablúdite do Jordánska, nezabudnite navštíviť toto mesto.

Jerash

Podľa Biblie viedol Mojžiš izraelský ľud štyridsať rokov po púšti, aby ho zaviedol do Zasľúbenej zeme. Prečo putovali tak dlho? Izraeliti počas cesty do Zasľúbenej zeme zhrešili, rúhali sa a klaňali pohanským modlám. Preto Boh rozhodol, že nikto z nich sa do Zasľúbenej zeme nedostane. Počas štyridsaťročného putovania púšťou sa tak vymenila celá generácia Izraelitov. Do Zasľúbenej zeme sa nedostal ani vodca Mojžiš. Jemu však bolo umožnené Zasľúbenú zem aspoň z diaľky zazrieť. Udialo sa tak na hore Nebo v pohorí Abarim, kde Mojžiš potom zomrel. Dnes je hora Nebo jedno z najdôležitejších pútnických miest Jordánska, ktoré si uctievajú kresťania, židia aj moslimovia. Na hore je Mojžišov pamätník, byzantská kaplnka a kovová socha kríža omotaného hadom, ktorej autor je talianský umelca Giovanni Fantoni. Horu Nebo navštívil v roku 2000 pápež Ján Pavol II., ktorý tu zasadil olivovník ako symbol pokoja a dodnes tu rastie. V roku 2009 sa z hory smerom na Jeruzalem pozrel i Benedikt XVI. Pohľad z hory Nebo je síce nádherný, ale okolitá púštna a skalnatá krajina pôsobí drsným a nehostinným dojmom. Žeby toto bola Zasľúbená zem? Alebo bola v biblických časoch viac úrodná a zelená?

Mojžišov pamätník na hore Nebo

Výhľad na „Zasľúbenú zem“ z hory Nebo

Poďme na ďalšie významné biblické miesto, tentokrát už z Nového zákona. Blízko mestečka Umm Qais sa nachádzajú zrúcaniny starovekého mesta Gadara. Práve tu Ježiš vyhnal z dvoch posadnutých zlých duchov, ktorí boli takí zúriví, že vošli do čriedy svíň, ktorá sa potom hnala dolu svahom a utopila vo vode. Udialo sa to na mieste, z ktorého je aj dnes nádherný výhľad na Galilejské jazero a široké okolie. Ak môžete, príďte tu pri západe slnka, celý zážitok z posvätného miesta bude ešte viac umocnený.

Zrúcaniny mesta Gadara

Ján Krstiteľ krstil prvých kresťanov v rieke Jordán a tu sa prišiel dať pokrstiť i samotný Ježiš Kristus. Dnes je toto miesto v osade Betánia zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Na samotnom mieste krstu už rieka Jordán netečie, pretože bola výstavbou priehrad a úpravou vodného toku odklonená o pár metrov ďalej. Neďaleko miesta krstu je nádherný grécky ortodoxný kostol Jána Krstiteľa, z ktorého si odnášam domov v kazete zabalenú svätú vodu z Jordánu, svätý olej, kúsok svätej zeme a svätého kadidla. Na opačnej strane Jordánu zatiaľ prebieha krst. Dospelí oblečení v bielom sa celí ponárajú do posvätnej rieky. Ja odvahu ponoriť sa celý nenájdem, preto si iba symbolicky namočím končeky prstov. Názvom „Svätá zem“ sa expresívne označuje Izrael, ale podľa mňa sú hranice v tejto časti sveta nakreslené umelo a bohužiaľ aj preto príčinou mnohých konfliktov a sporov. Som presvedčený o tom, že kráčam po Svätej zemi aj tu, v Jordánsku.

Krst v rieke Jordán

Kostol Jána Krstiteľa pri rieke Jordán

Priznám sa, filmu „Marťan“ som nejakú veľkú pozornosť nevenoval, nie je to môj obľúbený žáner. Po návrate z Jordánska som si ho však pozrel hneď dvakrát za dva dni. Natáčal sa totiž v jordánskej púšti Wadi Rum, ktorá je sfarbená do červena tak, že ozaj dokonale pripomína povrch Marsu. Vo Wadi Rume je zopár kepmov, v ktorých si môžete na vlastnej koži vyskúšať, aké je to nocovať v púšti. Miestni beduíni vás celý deň staršími džípmi povozia po púšti, kde okrem červeného piesku vidíte aj množstvo nádherných skalných útvarov, kamenných hôr a kaňonov. Večer vám pri západe slnka na ohni pripravia ich chutný čaj, navaria nejaké tradičné jedlo a potom už môžete sledovať hviezdnu oblohu. Nebo tu nie je ničím rušené, žiadne svetlá, žiadne zvuky. Kvôli tomuto božskému tichu a dokonalej nočnej oblohe sa oplatí ísť nocovať do púšte. Len pozor na hady a škorpióny. Pýtal som sa na tieto tvory beduínov cez deň. Ubezpečili ma, že sa ich počas horúceho dňa báť nemusím, že ich určite neuvidím, sú schované pred prudkým slnkom. No a v noci, to som na ne nejako zabudol...

Púšť Wadi Rum

Bájne mesto v skalách Petra je asi pre každého cestovateľa po Jordánsku tým pomysleným vrcholom cesty. Podrobne opisovať mýty a fakty o Petre, to sa mi v tomto článku určite nepodarí, o tom by sa dalo napísať zopár poriadne hrubých kníh. Nepodarí sa mi opísať ani jej veľkosť a krásu. Pár týždňov pred návštevou Petry som bol pri najväčších egyptských pyramídach. Podľa mňa je Petra stavba ešte veľkolepejšia. A nie jedna stavba, je to obrovský kolos vytesaný do skál. Od skorého rána až po západ slnka som po Petre podľa krokomeru prešiel vyše tridsaťtisíc krokov hore-dole po kamenných chodníkoch a schodoch na prudkom púštnom slnku. A určite som ju neprešiel celú. V eufórii som celý deň ani nepociťoval hlad a som rád, že som tam niekde neodpadol, pretože som určite poriadne zanedbával aj pitný režim, čo sa v jordánskych púšťach nevypláca. Ak chcete o Petre vedieť viac, hocikde si to naštudujte. Moja rada však znie, choďte sa tam raz pozrieť. Jej majestátnosť úplne nedokáže zachytiť žiaden objektív fotoaparátu, ani dokonale opísať žiaden spisovateľ.

Bájne mesto Petra

Na konci cesty po Jordánsku som musel skonštatovať dve veci. Tá prvá, že som pár kilo pribral. Jordánska kuchyňa je perfektná. Mám rád kebab a tu ho vedia pripraviť na úplne inej úrovni ako naše fast foody. Keď si idete kúpiť kebab u nás, na reklame pred reštauráciou vidíte obrázok obrovskej placky plnej mäsa, ale dostanete za veľký peniaz iba niečo úplne malé. Keď som si vybral z obrázkového menu maličký kebab v Jordánsku, vždy mi doniesli niečo obrovské a za malý peniaz. Nuž, u nás už asi naplno funguje západný kapitalizmus. Tu ešte zostala nejaká tá orientálna obchodnícka poctivosť. Najchutnejšie, zároveň aj národné jedlo Jordánska je mansaf. Jahňacie mäso s omáčkou z kvaseného sušeného jogurtu a podávané s ryžou je pre mňa to povestné „nebíčko v papuľke“ a dokázal by som ho jesť každý deň... No a tá druhá vec, že som poriadne od hlavy až po päty zaprášený od červeného jordánskeho piesku. Aj preto som rád, že cesta končí pri Mŕtvom mori, kde všetku špinu zmyjem. O kúpaní v ňom som počul kadejaké legendy, takže som zvedavý, čo je fakt a čo len mýtus. Prvý mýtus je, že sa pri Mŕtvom mori nedá opáliť na slnku. Aby som túto teóriu mohol overiť, naschvál som sa nenatrel opaľovacím krémom. Nespálilo ma, ale neodporúčam to. Predsa len, mal som na sebe nejaký ten „základ“ po opálení počas leta, a taktiež som tam bol iba jeden deň. Druhý mýtus, že sa tam nedá utopiť. Podľa mňa dá, veď načo by tam bol potom plavčík? Ale utopiť sa v Mŕtvom mori je naozaj ťažké, stačí si ľahnúť na chrbát a príšerne slaná voda vás drží na hladine lepšie ako nafukovačku. Je to ako keby ste plávali v teplom oleji. A ak si nedajbože frknete slanej vody do oka (ako napríklad ja), musíte utekať za plavčíkom, aby vám to vymyl sladkou vodou, lebo sa to nedá vydržať. Tak na to je tam asi plavčík pri mori, v ktorom sa nedá utopiť. Mŕtve more sa každým rokom stráca. A to drastickou rýchlosťou. Vidieť to na plážach a vidieť to aj na developerskej činnosti. Výstavba hotelov sa tu úplne zastavila. A ani sa nečudujem, veď si predstavte, že začnete stavať hotel pri mori, no kým ho dokončíte, more je už pekne ďaleko od hotela preč... Aj okolie Mŕtveho mora tak začína byť ozaj „mŕtve“. Ešte šťastie, že som tu s partiou nádherných Sloveniek, s nimi to tu aspoň na pár hodín ožilo.

Mŕtve more

Na záver každej cesty si kladiem otázku, či by som v práve navštívenej krajine dokázal žiť. Na Slovensku som sa narodil v lesoch, vyrastal v lesoch, pracujem v lesoch, a to ma robí šťastným. Skoro celé Jordánsko tvoria púšte, naše lesy by mi určite chýbali. V noci, pri ohni v púšti, som pozoroval jedného beduína. Narodil sa v púšti, vyrastal v púšti a pracuje v púšti. A bol šťastný, aspoň na mňa takým dojmom pôsobil. Púšť je jeho domov, ako pre mňa lesy. Aj púšť môže byť nádherná, o tom som sa už presvedčil viackrát na cestách. Jordánsko je na prvý pohľad možno krajina drsná a nehostinná. Ale ľudia sú milí a pohostinní. Cestou na letisko nám podvečer uprostred hlavného mesta došiel v prenajatom aute benzín. Pomoc sme nehľadali, okamžite k nám pribehli Jordánci, požičali bandasku, zaviezli na pumpu a späť. V drsných podmienkach sú ľudia závislí na vzájomnej pomoci. My neskôr v aute premýšľame, či by nám niekto takto podvečer pomohol aj v Bratislave... Alebo sa už máme tak dobre, že si pomáhať nepotrebujeme? Žijeme len raz, preto ak mám možnosť cestovať, vyberám si vždy inú krajinu. Ale niečo mi vraví, že sa do Jordánska ešte aspoň raz vrátim.