Na Nový Zéland som priletel o druhej popoludní, keďže časový posun je 12 hodín, u nás sú už dve hodiny po polnoci a chce sa mi príšerne spať. Treba však vydržať do večera kvôli adaptácii, preto sa vyberiem na moju prvú prechádzku do centra Aucklandu. Verejná doprava v tomto meste je ozaj zaujímavá, cestujete busmi, vlakmi i loďami. Dominantnou stavbou mesta je Sky Tower, 328 metrov vysoká najvyššia televízna veža na južnej pologuli. Zospodu sa mi nezdala až taká vysoká, no keď vo vnútri nastúpim do preskleného výťahu, ktorý ma vyvezie nad okolité mrakodrapy, názor okamžite mením. Okrem nádherného výhľadu zo Sky Tower na Auckland ma zaujmú aj nástenné pokyny k správaniu sa počas zemetrasenia. Nuž, zemetrasenia sú na Novom Zélande bežné, ale zažiť ho práve tu, na vrchole veže, by nebolo asi príjemné. Veža je vraj stavaná tak, že by mala zvládnuť chvenie pôdy o sile 8,9 Richterovej stupnice, tak treba len dúfať, že nebude 9,1. Ale nič také sa nestalo, tak sa len kochám nádherným výhľadom a bláznami, ktorí sa rozhodli zo Sky Tower na špeciálnych lanách zoskočiť.
 |
|
 |
| Výhľad zo Sky Tower, najvyššej veže južnej pologule |
Keďže môj pobyt na Novom Zélande má charakter pracovný a študijný, poteší ma, že hneď prvý pracovný deň je Auckland Anniversary Day, štátny sviatok, počas ktorého sú všetky inštitúcie zatvorené. Vyberiem sa preto na prechádzku k prístavu, kde nastupujem na loď a po necelej hodinke plavby pristávam na ostrove Waiheke Island. Maličký ostrov, na ktorom žije približne 9 tisíc obyvateľov, je ozaj rajom na zemi. V roku 2016 ho časopis Lonely Planet vyhlásil za piaty najkrajší turistický región na svete. Vhodná pôda a priaznivé podnebie prispeli k komu, že sa stal novozélandským "ostrovom vína". Miestne vína tradične získavajú ocenenia na medzinárodných súťažiach, z dôvodu obmedzenej veľkosti viníc sú však pomerne drahé. Keď si však sadnete do nejakej maličkej reštaurácie s výhľadom na jednu z mnohých nádherných scénických pláži ostrova, určite poháru tohto kvalitného moku neodoláte. Pre mňa tá najkrajšia pláž bola v Kaktusovom zálive. Uznajte, už len samotný názov "Kaktusový záliv" znie čarokrásne. Naše Slovensko je nádherná krajina, jediná vec, ktorá mi u nás doma chýba, je more a pláže podobné tým na Waiheke Island.
 |
| Waiheke Island |
Povedzme si to na rovinu, kdekoľvek v minulosti prišli európski kolonizátori, pôvodné obyvateľstvo dostalo poriadne "na frak". Nový Zéland mal šťastie v tom, že je strašne ďaleko, a tak aj po jeho objavení v roku 1642 malo pôvodné maorské obyvateľstvo ešte vyše sto rokov od Európanov pomerne kľud. V roku 1840 sa Nový Zéland stal britskou kolóniou, konflikty pribúdali a začal aj úpadok maorskej kultúry, no i vďaka rôznym dohodám s Maormi a zákonom na ich podporu predstavujú dnes približne 15 % obyvateľstva. Možno si poviete, že je to málo, no pre porovnanie, pôvodní indiáni v USA dnes tvoria 0,8 %...
Návšteva maorskej dedinky Whakarewarewa je ozaj zaujímavá, môžte nazrieť do ich obydlí, zatancujú vám rituálny bojový tanec "haka", uvaria kukuricu v prírodnom termálnom prameni, vysvetlia spôsob života, ale... Ešte raz, klobúk dolu pred tým, čo všetko novozélandské úrady robia pre zachovanie ich kultúry. Lenže spôsob života je už značne ovplyvnený tým naším a nemohol som sa ubrániť pocitu, že sú v akejsi zlatej klietke, v ktorej to už len hrajú. Keď som bol v mongolskej jurte, chatrčke výrobcu morskej soli v Indonézii, africkej dedinke, či domčeku šamana v Južnej Amerike, tam to bolo všetko ozaj pôvodné a najmä prirodzené. Snaha zabezpečiť Maorom dobrý život je očividná, je ale otázne, či to, čo je dobré pre nás, vyhovuje aj im... Prajem Maorom veľa šťastia, a aby si z toho ozajstného pôvodného do budúcna zachovali čo najviac.
 |
| Maorská dedinka Whakarewarewa uprostred termálnych prameňov |
 |
| Rituálny maorský tanec haka |
Priznám sa, z filmov zo série "Pán prsteňov" som toho veľa nevidel. Jeho nádherné scény sa natáčali práve tu, na Novom Zélande, čo s miestnym turistickým ruchom urobilo poriadny bum. Hneď prvé scény prvého dielu, kde sa Frodo stretol s Gandalfom, sa odohrávajú v Hobbitone, dedinke s miniatúrnymi obydliami hobitov. Dedinka bola postavená špeciálne na natáčanie a po ukončení filmovania mal byť celý pozemok uvedený do pôvodného stavu. Ťažké stroje boli pripravené na zrovnanie malebných domčekov so zemou. Začalo však výdatne pršať a pršalo takmer tri týždne, v mokrom a šmykľavom teréne sa nedalo pracovať. Za tie tri upršané týždne si prišlo pozrieť Hobbiton niekoľko tisíc ľudí a majitelia pozemkov usúdili, že by to predsa len bolo škoda zbúrať a dalo by sa to využiť ako turistická atrakcia. A tak počasie zachránilo Hobbiton a dnes ho v hlavnej sezóne navštívi denne aj 3500 ľudí. Celý Hobbiton je gýčovo nádherný. Nazrel som i do miniatúrnych domčekov, no hobita som tam nestretol žiadneho. A tak sa musím uspokojiť iba s nádhernými čašníčkami prezlečenými za hobitky, ktoré v miestnej krčmičke podávajú tu uvarené hobitie pivko.
 |
|
 |
| Hobbiton |
Sopky ma vždy fascinovali a lákali. Nový Zéland je v sopečnej oblasti, bol by hriech tu nejakú nenavštíviť. Národný park Tongariro zahŕňa celý rad sopiek, jedinečných ich častými erupciami a aj silou. Dve z nich, Ngauruhoe a Ruapehu, patria medzi najaktívnejšie na svete. Podarí sa nám zostaviť medzinárodný tím, dve baby z Argentíny, jedna Brazílčanka, jedna Kolumbijčanka, jedna slečna z Južnej Kórei a ja ako jediný muž výpravy. V takejto príjemnej spoločnosti sa vydávam na jednu zo sopiek už v noci, aby sme mohli pozorovať v Tongariru východ slnka. S baterkami v rukách šlapeme po tme, síce po výborne upravenom chodníku, no všadiaľ sú informačné tabule snažiace sa vás od návštevy najskôr odhovoriť, ak ale zájdete priďaleko, tak už iba dávajú pokyny ako sa správať pri sopečnej erupcii a zemetrasení. Podľa krokomeru v mojom mobile som v ten deň prešiel pešo po sopečnej krajine takmer 40 kilometrov. Ale to sú tie chvíle, kedy si to v eufórii vôbec ani neuvedomíte. Sopečný piesok, lávové kamene v sopečnom potoku, dymiaca sa voda zo sopečných jazier. A východ slnka na sopke? Je to zážitok. Môžte o tom čítať a považovať to za bláznovstvo, alebo si to vyskúšať na vlastnej koži a ubezpečujem vás, že si to budete chcieť zopakovať. Tak aj ja verím, že sa ešte na nejakú sopku dostanem. Už mám aj jednu vyhliadnutú, niekde v Južnej Amerike, ale o tom až keď sa z nej vrátim.
 |
| Východ slnka na sopke |
 |
| Sopečná krajina v Národnom parku Tongariro |
Nový Zéland tvoria dva hlavné ostrovy, Severný a Južný, ale aj obrovské množstvo ďalších menších ostrovčekov. Presviedčam sa o tom napríklad v Bay of Islands, zátoke ostrovov, kde ich je na ozaj malej ploche 144. Pomedzi ostrovčeky okrem lodičiek s turistami a rybármi veselo šantia delfíny. Chcem využiť jedinečnú možnosť zaplávať si s voľne žijúcimi delfínmi no dozvedám sa, že to v tomto období nie je možné, pretože majú mláďatá a nesmú sa rušiť. Informácia, že sa tu týmto roztomilým tvorom výborne darí, ma teší viac ako prípadné potápanie s nimi. Mením preto program a nastupujem do malého člnu, ktorý ma prevezie pomedzi ostrovčeky. Tak život tu, v maličkom domčeku a s rybárskym člnom, to by som si vedel predstaviť. Po ukľudňujúcej plavbe sadám do auta a pokračujem na úplný sever Nového Zélandu. Cestu mi lemujú nádherné pieskové, ale najmä úplne prázdne pláže. Až sa spoza jedného kopčeka objaví maják oznamujúci, že sme na Cape Reinga, najsevernejšom cípe ostrova. No a za majákom sa odohráva veľký súboj titánov, Tasmanovo more sa zráža s Tichým oceánom, alebo ako hovoria miestni Maori: "bod, kde sa mužské more Te Moana Tapokopoko stretáva so ženským morom Te Tai Whitireira".
 |
| Bay of Islands, zátoka ostrovov |
 |
| Maják na Cape Reinga. Vlna vľavo od majáku je miesto, kde sa stretáva Tasmanovo more s Tichým oceánom. |
V čom je teda tajomstvo šťastného života ľudí na Novom Zélande? V priaznivom podnebí? Nádhernej prírode? Životnej úrovni a peniazoch? Podľa mňa je recept oveľa jednoduchší. Ako prvé mi na Novom Zélande vysvetlili jednoduché pravidlo. Tu sa nikde nepohnete bez dvoch čarovných slovíčok. Prosím a ďakujem. Že jednoduché a primitívne? Verte mi, nie. Takto to funguje na Novom Zélande: Ráno nastupujú deti do verejnej dopravy, všetky sa šoférovi zdravia "dobrý deň, pán šofér". Keď vystupujú z autobusu, každé sa pozastaví a opäť sa pozdraví "ďakujem, pán šofér". Všetkým šofér odpovedá. Strašne to spomaľuje dopravu, prvý deň kvôli tomuto trvala pre mňa cesta do centra celú večnosť. Výsledkom takéhoto správania je fakt, že nálada v celom autobuse je uvoľnená a príjemná. Voči cestovnému poriadku tak verejná doprava v Aucklande chodí kadejako, nikoho z cestujúcich však ani len nenapadne nadávať. Šofér je pri takomto správaní sa cestujúcich usmiaty, jazdí pokojne, ak vás vidí v zrkadle, že nestíhate dobehnúť bus, počká vás na zástavke a určite vám netresne dvere pred nosom. Práve naopak, viackrát mi zastal aj mimo zástavky, v meste, kde žije 1,6 milióna ľudí. U nás nemožné... A takto to funguje všade. Na úradoch, v obchodoch, poštách, školách, v parlamente, pri jednaniach s políciou... Dve jednoduché slovíčka dokážu zmeniť všetko. Zrazu je slušnosť na prvom mieste. Aj my máme nádhernú prírodu a teraz so mnou nemusíte súhlasiť, ale ja som prešiel všetky obývané kontinenty, málokde sa žije tak dobre ako u nás. Len my na všetko nadávame a keď treba niečo konkrétne urobiť, tak sa zmôžeme iba na kydanie na sociálnych sieťach. Ak sa celá spoločnosť nenaučíme slušne používať "prosím" a "ďakujem", neposunieme sa na vyššiu úroveň. Za mesiac na Novom Zélande som si tak na tieto dve čarovné slovíčka zvykol, že po návrate domov, keď som sledoval správanie našich ľudí na verejnosti, hanbím sa za to, ale bolo mi z nás zle... Tak nezabudnite, prosím a ďakujem.
 |
| Jazero Rotorua |
 |
| Huka Falls, raj pre raftárov |
Končí sa nádherný mesiac na Novom Zélande, predo mnou je dlhá cesta domov. Najskôr letím z Aucklandu do Dubaja, let dlhý 17 hodín a 10 minút patrí medzi najdlhšie komerčné lety na svete. Potom 6 hodín z Dubaja do Prahy. Z Prahy 7 hodín vlakom do Vrútok. No a na trase Vrútky - Banská Bystrica je vlaková výluka, tak ma po takmer hodinovom meškaní preložia na autobus. Ten potom aj napriek meškaniu stojí 45 minút v Turčianskych Tepliciach, keď sa slušne pýtam šoféra prečo, dostanem od neho "hubovú polievku", aby som si to skúsil ja ako šofér busu. Nuž, zabudol som, už nie som na Novom Zélande. Ale teším sa, že som na rodnej hrudi. A budem si navždy pamätať, že na dlhej ceste z Nového Zélandu domov je najťažší úsek Vrútky - Banská Bystrica.
Fotogaléria:
 |
| Government Gardens Rotorua |
 |
| Sopečné jazero v Národnom parku Tongariro |
 |
| Vyplazeným jazykom Maori zastrašujú svojich nepriateľov. Tak toto by som zvládal aj ja ;) |
 |
| V Hobbitone |
 |
| Slovensko-brazílsko-argentínsko-kolumbijsko-kórejská výprava do sopečnej krajiny |
 |
| Maorská záhrada na pestovanie kumary dovezenej z Polynézie |
 |
| Dnes sa Maori živia hlavne turistickým ruchom |
 |
| Tučniaky v akváriu v Aucklande |
Komentáre
Zverejnenie komentára