Kaukaz

3/30/2020

Potopa sveta - podľa Biblie sa udiala v roku 2204 pred Kristom. Dážď trvajúci nepretržite 40 dní zaplavil všetko, zachránil sa iba Noe a posádka jeho archy. Po potope trvalo 335 dní, kým voda opadla a ľudia so zvieratami mohli z archy vystúpiť. Udialo sa tak na hore Ararat. Neverili by ste, ale aj dnes ešte obrovské množstvo nielen dobrodruhov, ale aj serióznych vedcov z celého sveta, hľadá na Ararate pozostatky Noemovej archy, na čo využívajú všetky najmodernejšie výdobytky súčasnej doby. Jedno májové ráno som sa preto vybral na biblickú horu Ararat s malinkou nádejou, že Noemovu archu nájdem práve ja.

Kaukaz - hornaté územie medzi Čiernym a Kaspickým morom. Jazykovo a kultúrne je tento región jeden z najpestrejších na svete. Dnes patrí toto územie Rusku, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžanu. Ľudia u nás majú rôzne predsudky pred cestovaním do krajín bývalého Sovietskeho zväzu, no môžem vás ubezpečiť, navštívil som viaceré, málokde nájdete tak pohostinných a srdečných ľudí ako v týchto zemiach. Ich príroda je nádherná, ceny pre nás aj dnes veľmi priaznivé a ešte stále to tu nie je preplnené turistami. Cestu na biblické miesta však začneme z úplne opačného konca. V gruzínskom meste Gori sa 18. decembra 1878 narodil jeden z najväčších tyranov ľudskej histórie, Josif Vissarionovič Stalin. Ako mi povedali miestni: „bohužiaľ, aj takýto človek sa u nás narodil...“ Stalina v mladosti rodáci z Gruzínska vyhnali, preto keď sa dostal k moci, aj jeho rodná zem v plnej sile pocítila jeho krutovládu. V meste Gori dnes stoji Stalinovo múzeum. Stavať múzeá takýmto ľuďom? Aj ja som mal pred jeho návštevou zmiešané pocity, no bol som zvedavý na názor Gruzíncov na túto rozporuplnú postavu histórie. Jedna zo sprievodkýň po múzeu, ktorá plynulo rozprávala štyrmi svetovými jazykmi, začala svoj výklad asi takto: „Stalin vyhral druhú svetovú vojnu. Bodka. Toto je fakt. Čo všetko však bolo za tým...“ A pokračuje v ozaj vysoko odbornom výklade histórie od Stalinovho narodenia nielen po jeho smrť, ale vysvetľuje aj dejinné súvislosti s touto osobou až do súčasnosti. Nechcem sa tu hrabať v jeho živote, na to existuje obrovské množstvo zdrojov. Už však nepochybujem o význame tohto múzea. Nie je postavené k Stalinovej pocte. Každý národ ma vo svojej histórii aj temné miesta. Z histórie sa treba predovšetkým poučiť a s vlastnou históriou je niekedy nutné sa aj vyrovnať. A najlepší spôsob na to, ako sa s históriou vyrovnať, je v prvom rade pravdivo o nej informovať. Stalinovo múzeum túto úlohu splnilo. Bodka.

Stalinovo múzeum v gruzínskom meste Gori

Náboženstvo bolo v bývalom Sovietskom zväze veľmi ťažko skúšané. Či už za Lenina, Stalina, ale aj počas ich nástupcov. Preto pokladám doslova za zázrak, že sa tu podarilo zachovať také obrovské množstvo chrámov, kláštorov, katedrál a ďalších cirkevných pamiatok. Veľká vďaka patrí arménskemu a gruzínskemu ľudu za záchranu týchto historických pokladov. Je ich tu toľko, že som sa v nich doslova stratil. Nebudem tieto skvosty opisovať, to všetko nájdete na nete alebo v nejakom dobrom knižnom sprievodcovi (pre Kaukaz odporúčam z edície Lonely Planet). No po ich návšteve nebudete pochybovať, že práve tu je kolíska kresťanstva. Veď napríklad Arménsko bolo vôbec prvou krajinou na svete, ktorá oficiálne kresťanstvo prijala. V Arménsku nachádzam i kopiju osudu, ktorou bol prebodnutý bok Ježiša Krista na kríži. Jedna údajne „pravá“ kopija osudu je vo Viedni a počas druhej svetovej vojny bola v moci Hitlera, druhá je v Poľsku. No ako sa tu dozvedám, podľa analýz veku sú tieto dve mladšie, čiže falošné, a jedine táto v Arménsku je stará približne dvetisíc rokov a môže byť pravá. Ďalej mám možnosť vidieť úlomok z Kristovho kríža, starobylé maľby, vytesané nápisy v kameňoch a to všetko veľakrát spojené s rozprávaním duchovných predstavených či mníchov, ktorých oblečenie bolo tiež akoby z doby raného kresťanstva. Moja cesta po Kaukaze nemala nejaký pútnický charakter, no týmto veciam sa tu jednoducho nedá vyhnúť. Navštívil som už Rím, Lurdy či Fatimu, ale keď som si v starobylých kláštoroch Gruzínska a Arménska predstavil, že kráčam po stopách vôbec prvých kresťanov na svete, verte mi, oslovilo ma to duchovne viac ako tie spomínané naše preplnené európske mestá. Ak teda máte radi tento typ ciest, neváhajte, choďte na Kaukaz, neoľutujete!

Kláštor Noravank

Kláštor Sevanavank

Starobylé kláštory sú určite pokrmom pre dušu, no pri ich zdolávaní vysoko v horách sa dostaví i hlad fyziologický. V priebehu dejín sa na Kaukaze do seba vstrebali ruské, perzské, turecké a mnohé ďalšie vplyvy, čoho výsledkom je aj jedna z najchutnejších kuchýň sveta. O tom, čo všetko som za pár dní na Kaukaze zjedol, by sa dala napísať jedna veľká kuchárska kniha. Neviem si to vysvetliť, možno to bolo vhodnou kombináciou orientálnych korenín v jedlách, ale nikdy som po nich nemal pocity ťažkosti v žalúdku. Alebo to bolo vďaka vynikajúcim vínam, ktoré tu k jedlu neodmysliteľne patria. Kaukazské vína sú najstaršie na svete a svojou kvalitou môžu smelo konkurovať ktorémukoľvek najznámejšiemu vinárskemu regiónu. Gruzínci vyrábajú a pijú víno už najmenej osem tisíc rokov! Čo je však najdôležitejšie, víno sa stále vyrába rovnakou metódou ako v začiatkoch, vo veľkých hlinených nádobách nazývaných kveri. Vína kveri chutia úplne inak ako vína, na ktoré sme zvyknutí niekde inde na svete. Sú „nefiltrované“ a obsahujú minimum prísad ako sú kvasinky, cukor alebo síra. Alebo ich neobsahujú vôbec. Ich dobré meno bolo pokazené v časoch Sovietskeho zväzu, pretože Rusi mali v obľube silné a sladké vína, a tak sa do nich vo veľkom pridával cukor. Dnes sa však vracajú k pôvodným receptúram a sú ozaj prírodné, čo určite pocítite na chuti, ale aj oceníte najmä na druhý deň po vypití väčšieho množstva. A ak ste aj milovníkom histórie, nevynechajte návštevu jaskynných pivníc, kde sa hlinené sudy kveri zachovali dodnes. Veď niektoré sú staršie ako egyptské pyramídy, a to už je poriadny kus ľudských dejín.

Jaskynné pivnice, v ktorých sa už pred tisíckami rokov začala písať história vína

Prebrali sme najstaršie kresťanské stavby, najstaršie vína, čo „staré“ ešte na Kaukaze môžete vidieť? Napríklad legendárny automobil žiguli. Cesty sú tu v hroznom stave, žiguli je tak asi jedna z najlepších volieb. Roky sa však už toto vozidlo nevyrába, preto ma v mnohých prípadoch prekvapuje ich stav. Rozbitá prašná cesta, no po nej ide tak vyblýskané žiguli, akoby práve vyšlo z jednej zo supermoderných liniek našich automobiliek. A súdiac podľa rýchlosti akou si to po tých jamách uháňa, aj motor a tlmiče musia byť asi z iných materiálov ako tie naše autíčka, ktoré nám už vyrábajú so životnosťou iba na pár rokov. Ale poďme opäť do vzdialenejšej histórie. Gruzínci mi pyšne oznamujú, že ich písmo je oveľa staršie ako ruská azbuka. Arméni s ešte väčšou hrdosťou poznamenajú, že ich písmo je ešte staršie ako gruzínske. Všimol som si, prečítať ho je pre nás nemožné. Prichádzam do mesta Aparan, kde sa nachádza kuriozita zvaná Abecedný park. Tvorí ju 36 kamenných sôch – písmen arménskej abecedy. Geniálny nápad a ešte geniálnejšie prevedenie. Park je blízko hlavného cestného ťahu, nie je nijako oplotený, k návšteve nepotrebujete platiť žiadny vstup. Miesto dýcha históriou a je dokonalou prezentáciou arménskej starobylej kultúry. Od miestnych zisťujem aký symbol znázorňuje začiatok môjho mena, aby som naň s pýchou mohol vyliezť. Tak týmto miestom si ma Arméni kúpili. A to ma ešte to najlepšie v Arménsku len čaká...

Žiguli ako nezničiteľné auto na kaukazských cestách

Abecedný park v meste Aparan

Nechcem tu zatracovať našu Bratislavu, ktorú mnohí kritizujú. Ja mám rád aj naše hlavné mesto a viem si vždy pri jeho návšteve nájsť nejaké zaujímavé miesto. Ale ak navštívim iné hlavné mesto, nedá sa neporovnávať. Ako prvé hlavné mesto na Kaukaze spoznávam gruzínske Tbilisi. Historické centrum je nádherné, gastronomické služby dokonalé, pohostinnosť ako málokde. No a ceny – tak tie jediné sú u nás na podstatne vyššej úrovni. Ak sa vám po Tbilisi nechce šľapať, vyveziete sa do parku nad mesto, kde je obrovské ruské kolo, z ktorého si metropolu pekne vychutnáte z poriadnej výšky. Ubytovanie v Tbilisi? V popise hotela pred cestou čítam: „skromný, ale čistý a útulný hotel v centre“. Chodby, izby, postele, zrkadlá, nábytky – všetko v zlatých farbách, čo skôr vzbudzovalo dojem kráľovského paláca. Ak je toto skromný hotel, večer v posteli rozmýšľam, ako to tu asi vyzerá v tých luxusných...

Tbilisi - hlavné mesto Gruzínska

Všetci poznáme vtipy z kategórie „Rádio Jerevan“. Nuž, ak raz Jerevan navštívite, už nikdy sa hlavnému mestu Arménska nebudete posmievať. Ak ma Tbilisi prekvapilo, Jerevan ma úplne zaskočil. Do Jerevanu som pricestoval v noci. Na vysokom kopci nad mestom je veľká osvetlená biela socha Matky Arménie s mečom v rukách. V tavernách sa po večeroch ozýva arménska ľudová hudba, nádherný spev a voňajú tie najlepšie jedlá. Na únavu po dlhej ceste tak veľmi rýchlo zabúdam a vychutnávam naplno nočný život. Po prehýrenej noci však skoro ráno vstávam, aby som videl pre mňa to najdôležitejšie na tejto ceste, biblickú horu Ararat, ktorá sa majestátne týči nad Jerevanom. Ráno je však oblačné a Ararat sa v nízkej oblačnosti stratil úplne. Ale náhradný program taktiež súvisí s týmto kopcom. V Jerevane sa totiž vyrába jeden z najslávnejších koňakov na svete, ktorý aj my doma veľmi dobre poznáme. Vydávam sa preto do fabriky na výrobu koňaku značky Ararat, v areáli ktorej je aj múzeum koňaku. Ako sa tu presviedčam, vyrobiť dobrý koňak je doslova vedná disciplína, ktorou sa ale Arméni zaoberajú už stáročia, preto sú v nej ozaj dobrí. Celá exkurzia po fabrike a múzeu nemôže končiť inak ako ochutnávkou tohto vzácneho moku, a takto posilnený môžem pokračovať v prehliadke Jerevanu. Mesto ma aj cez deň neprestáva udivovať svojou krásou, len Ararat je stále v oblakoch, čo mi začína spôsobovať vrásky na čele. Počúvam tu totiž príbehy z histórie o panovníkoch, ktorí si prišli do Jerevanu podobne ako ja pozrieť horu Ararat, no tá bola aj celé týždne zahalená v mrakoch a pohľad na ňu im nebol doprianý. Zajtra som v Jerevane tretí a posledný deň, zajtra budem musieť Jerevan opustiť. A hora je podľa miestnych už niekoľko dní schovaná v oblakoch. Takže zajtra, alebo možno nikdy...

Jerevan - hlavné mesto Arménska

Fabrika na výrobu koňaku značky Ararat

Ale posledný deň v Jerevane bol ako z rozprávky. Na oblohe ani jeden obláčik. Horu Ararat som tak videl prvýkrát už z okna hotela. A aká je to hora? Obrovská! Ja viem, hora, na ktorej pristane koráb po potope sveta, musí byť veľká. Ale čakal som niečo menšie. Ararat sa týči do nadmorskej výšky 5 137 metrov. Približne tisíc najvyšších metrov je hora celý rok zakrytá snehom. A akoby nestačilo, za Araratom je ešte Malý Ararat, ktorý so svojou výškou 3 896 m tiež nie je vôbec malý. Rýchlo utekám niekoľko kilometrov za mesto Jerevan ku kláštoru Khor Virap, odkiaľ je na Ararat najkrajší výhľad. Práve v tomto kláštore pohanský kráľ Trdat III. väznil v podzemnej kobke svätého Gregora Osvietiteľa celých 12 rokov. Za kruté zaobchádzanie so svätcom postihol panovníka taktiež krutý trest, kráľ zošalel. Svätý Gregor ho však vďaka svojim modlitbám zázračne vyliečil, preto Trdat prijal kresťanstvo a Arménsko tak bolo vôbec prvou krajinou na svete, ktorá toto náboženstvo oficiálne prijala. Gregor sa stal prvým katolíkom arménskej apoštolskej cirkvi, pustil sa do stavania kresťanských kostolov a šírenia viery. Do kobky, v ktorej bol svätec väznený, môžete aj dnes zostúpiť po strmých schodoch. Neviem si predstaviť, že niekto môže v tejto diere prežiť dvanásť rokov, je to určite zázrak. Ja iba verím, že keď bol svätý Gregor po rokoch prepustený z kobky, naskytol sa mu tak nádherný pohľad na Ararat ako mne v tento deň. Pretože Ararat bude vždy v histórii ľudstva spájaný s nádejou a novou, svetlejšou budúcnosťou.

Biblická hora Ararat, v popredí kláštor Khor Virap

Vpravo Ararat (5 137 m n. m., vľavo Malý Ararat (3 896 m n. m.)

A ako to skončilo s mojim hľadaním Noemovej archy? Na samotnú horu Ararat som sa vôbec nedostal, pretože dnes už patrí Turecku a za kláštorom Khor Virap je oplotená a prísne strážená hranica. Súdruh Lenin sa totiž v dvadsiatych rokoch minulého storočia rozhodol, že arménsku horu daruje Turkom za to, že v krajine uskutočnia komunistickú revolúciu. Prevrat sa však nepodaril, no horu už Turci Arménom nevrátili a je dodnes predmetom medzištátnych konfliktov. Keď sa Arméni rozhodli, že bude hora Ararat zobrazená v jednom z ich štátnych symbolov, Turci ostro diplomaticky protestovali, veď hora predsa patrí im. Arméni taktiež „diplomaticky“ reagovali, že Turci majú ako štátny symbol mesiac, a že ten tiež nesvieti iba v Turecku. Inteligentná odpoveď, ktorou si tento národ určite získal množstvo sympatizantov. Minimálne aspoň mňa. Takže sa uspokojujem s pohľadom na Ararat z arménskej strany, ale to mi úplne stačí, hľadanie Noemovej archy prenechávam ďalším dobrodruhom. Verím, že sa to raz jednému z nich podarí.

Pod Araratom

Moja cesta po Kaukaze pokračuje, z hory Ararat sa vraciam cez Jerevan a Tbilisi do starobylého gruzínskeho mesta Kutaisi, odkiaľ poletím domov. Cestou opäť vidím množstvo chrámov a kláštorov, ale aj napríklad staré kamenné pekárne, či pivnicu, v ktorej bola nájdená najstaršia topánka na svete, datovaná až do roku 5 500 pred n. l. To všetko olemované vysokými kaukazskými horami, na ktorých je ešte sneh, no pod nimi sú už rozkvitnuté lúky a zelené vinice. Je prirodzené, že sa pri potulkách svetom tešíme na domov. No pri takto vydarených cestách sa u mňa dostavuje aj zvláštny druh smútku nad tým, že to už končí. A je len jediný spôsob ako tento smútok zahnať, začať plánovať ďalšiu cestu. Zbohom, Kaukaz!

Fotogaléria: