Z Moskvy do Pekingu vlakom Transsibírskou a Transmongolskou magistrálou

Transsibírska magistrála. Azda najlegendárnejšia železničná trať na svete, dlhá z Moskvy do Vladivostoku 9259 km. O cestovaní vlakom do hlbín Ruska a ďaleký Sibír sa rozprávajú až neuveriteľné príbehy. Sú pravdivé, alebo sú to len mýty? Neodolám pokušeniu a v auguste 2018 pristávam v Moskve na letisku Šeremetjevo, aby som sa aj ja odtiaľ vybral vlakom na jednu z mojich najbláznivejších ciest. Vlak číslo 100 štartuje zo stanice Jaroslavskaja presne o 00:35 moskovského času.

Do Moskvy prilietam skoro ráno, asi 20 hodín pred odchodom vlaku. Mám tak čas aspoň na malú ochutnávku jedného z najkrajších miest na svete. Moja prvá zastávka je na Vrabčích horách, pred Lomonosovou univerzitou. Je to najvyššia budova vysokej školy na svete, a aj celosvetovo jedna z najkvalitnejších univerzít. Z Vrabčích hôr je nádherný výhľad na celú Moskvu. Vidím historické staré mesto, ale v pozadí vyrastajú supermoderné štvrte s mrakodrapmi, ktoré skôr pripomínajú Dubaj, nie Rusko. A potom už rýchlo na to asi najkrajšie, Kremeľ, Červené námestie a chrám Vasilija Blaženého. Chcem pozrieť aj do mauzólea Vladimíra Iľjiča Lenina, no pred ním je asi dvojkilometrový rad. Tak sa aspoň mojou ruštinou spýtam jedného vonkajšieho strážcu, či vo vnútri „možna zdelať selfie s tavarišom Leninom“. Dobre ho rozosmejem a vysvetlí mi, že ak chcem v Rusku pobudnúť dlhšie, napríklad v miestnej base, tak aby som to išiel skúsiť. Nuž, prepáč, súdruh Lenin, nepoctím ťa tento krát svojou návštevou. A asi ani nikdy v budúcnosti. Radšej rýchlo postupujem, aby som stihol chrám Krista Spasiteľa a Kolomenskoje. Moskva je obrovská, ani sa nenazdám a je večer. To už som na nákupoch na pešej zóne Arbat, kde sa kochám pri pamätníku básnika Alexandra Puškina a Natálie Gončarovovej, vychutnávam si pouličné knižné trhy a robím posledné zásoby jedla a vodky. Totálne unavený prichádzam na stanicu Jaroslavskaja, kde okolo polnoci nastupujem do vlaku. Epická cesta začína.

Kremeľ a Chrám Vasilija Blaženého

Na lôžku v štvormiestnom kupé som zaspal okamžite, ani som poriadne nestihol zistiť s kým cestujem. Ráno ma zobudil zápach sardiniek. Voloďa, ruský vojak, ktorý cestoval na dovolenku z Moskvy do Vladivostoku, si na malom stolíku pri okne už chystal raňajky. Rýchlo sa vzájomne predstavíme a Voloďa ma okamžite ponúkne rybičkami. Neodolám, spolu s nim zajedám a púšťame sa do jedného z našich predlhých rozhovorov, do ktorého sa postupne pridávajú aj ostatní. Je to môj prvý skutočný pohľad do ruskej duše. Prosím vás, nikdy neposudzujte Rusov podľa správania tých, ktorých stretnete niekde v luxusných hoteloch Turecka alebo Egypta. To sú novodobí zbohatlíci, ktorí si o sebe myslia... škoda rečí, veď viete, a poznáte to, platí to aj o mnohých našich. Každý Rus, s ktorým som sa vo vlaku zhováral, a boli ich desiatky, ma prekvapil slušným vystupovaním, neskutočnými vedomosťami ruskej histórie a literatúry, geografie, politiky... Zhrnuté do jednej vety, s Rusmi sa dokážete inteligentne porozprávať o všetkom. Počas nášho prvého rozhovoru s hrôzou zisťujem, že som Voloďovi zjedol skoro celé raňajky, no nehnevá sa, práve naopak, teší sa, že mi ich sardinky tak chutia. Zahanbený, na revanš vyťahujem fľašu vodky a ponúknem Voloďu. Neohrdne ma, no hneď ma upozorňuje, aby som zatvoril dvere kupé. Vo vlakoch Transsibírskej magistrály je totiž zákaz piť alkohol, okrem reštauračného vozňa. Ak ste niekde počuli o vystrájaní opitých Rusov v týchto vlakoch, nie je to pravda, je to určite nejaká klamlivá propaganda. Ak by ste vo vlaku nedodržiavali poriadok, okamžite vás na najbližšej vlakovej stanici policajti vysadia. Videl som to na vlastné oči, dvaja cestujúci to s alkoholom „nezvládli“, skončili na jednej sibírskej stanici a nezávidím im to vytriezvenie. Vo vlaku sa pije, ale nie na verejných priestoroch a hlavne, musíte sa správať slušne. Na poriadok v každom  vozni dohliada sprievodčíčka. Kontroluje lístky pri nastupovaní, vydá vám posteľné prádlo, upozorní na to, že sa blíži vaša cieľová stanica. Mňa okamžite upozornila na zákaz alkoholu, keď som si chcel vychutnať plechovkové pivo na chodbičke pri okne. Voloďa mi vysvetlil, že je potrebné s ňou nadviazať a udržiavať dobré vzťahy hneď od začiatku cesty, najmä ak cestujete nejaká väčšia partia, ktorá si predsa len nejaký ten pohárik chce dať. Aj ja ju preto ponúknem najskôr našou horalkou, potom jej vyrozprávam veselú historku o mojom maturitnom trapase pri otázke z Anny Kareninovej, opäť nejaký maličký darček, a už je naša. Ak nás s Voloďom cez pootvorené dvere aj zbadá pri poháriku, iba sa usmeje a tvári sa, že sa pozerá niekde úplne inde.

Ak chcete byť vo vlaku Transsibírskej magistrály trošku "hlučnejší", musíte udržiavať dobré vzťahy s týmito babami

Prvá časť mojej cesty bola trasa Moskva – Irkutsk. Trvala 87 hodín, čiže štyri dni a štyri noci. Každé ráno som bol v inom časovom pásme, každé ráno som tak posúval hodinky o jednu, raz aj o dve hodiny späť. Vlak mal každý deň zopár kratších zastávok, tá najdlhšia bola jedna hodina v Novosibirsku. Vlaková stanica je vždy jednou z najkrajších budov v meste. Vlak odchádzal zo stanice vždy presne na minútu, na nikoho nečakal. U nás cestujem vlakom z Banskej Bystrice, a už vo východzej stanici mešká 10 minút... Ak stojí vlak dlhšie ako 5 minút, máte čas vybehnúť aspoň na perón, kde už čakajú miestne bábušky a predávajú pečené kurčatá, ryby, pirôžky a iné typické ruské špeciality, ktoré sú veľmi lacné a chutia fantasticky. Dá sa najesť aj v reštauračnom vozni, ale nie tak lacno a tak chutne. Tam som si občas dal ruský boršč, alebo podľa mňa ešte lepšiu polievku, soľjanku. A pivko Žatecký gus, ktoré je vraj české, vyrábajú ho však Rusi „údajne“ podľa českej receptúry. Ale na Sibíri chutí aj toto. Výhľad z okna – štyri dni okrem staníc iba brezy, brezy a opäť len brezy, ojedinele nejaký močiar. Tak toto je Sibír. Za štyri dni som nemal pojem o čase a stratil som sa v predlhých rozhovoroch s Rusmi. Na cestu som si zabalil tisícstranovú Annu Kareninovú, ako som už spomínal, maturoval som z nej, bol najvyšší čas prečítať ju. Za štyri dni som prečítal asi dvadsať strán. Nebolo času čítať. Ani som sa nenazdal a bol som v Irkutsku. Aké je Rusko veľké? Lúčil som sa s Voloďom po štyroch dňoch spoločnej cesty, tak sa ho pýtam, kedy vystupuje. Keď sa to spýtate vo vlaku spolucestujúceho u nás, odpovie vám, že o 15, 30 minút, o hodinu, dve... Bola sobota. Voloďa mi odpovedal, že vo Vladivostoku vystupuje v stredu.

Výhľad z okna na Transsibírskej magistrále - štyri dni nič len brezy, brezy a brezy... 

Som na Bajkale. Rusi často zvyknú hovoriť v superlatívoch, u nich je všetko "naj". Niekedy sa nad niektorými ich "naj" iba pousmejem, ale jedno im treba priznať, Bajkalské jazero je zo všetkých pohľadov "naj". Najväčšie, najstaršie, najhlbšie, najčistejšie... Je 636 km dlhé a 80 km široké, s maximálnou hĺbkou 1637 metrov. Do Bajkalského jazera sa vlieva 336 riek, vyteká z neho iba jedna, Angara. Je v ňom viac ako 20 % všetkej sladkej vody na Zemi. Toľko vody, že ak by v tomto okamihu prestala do Bajkalu pritekať voda, trvalo by 387 rokov, kým by Angarou vytiekla posledná kvapka. Voda je priehľadná do hĺbky 40 metrov a tak čistá, že ju bez najmenších obáv môžte priamo z jazera piť. Ja sa chcem v Bajkale okúpať, no zisťujem, že voda je ľadová aj v auguste. Tak si namočím iba nohy a sprchu si dám v hoteli v dedinke Listvjanka. Verte mi, je to slasť, pretože k sprche sa dostávam vôbec prvýkrát po piatich dňoch. A už utekám na miestne trhy. Mäso, ryby, kaviár, matriošky s motívom Putina, na Bajkale kúpite jednoducho všetko. Keď dnes chodím po obchodoch u nás, úsmev mi vždy vyvolá 250 gramové balenie tvarohu, na Bajkale ho predávali vo vedrách. Ja si z mojich ciest nenosím domov žiadne suveníry, ja zbieram iba zážitky. A tak si na Bajkale vychutnávam kvalitnú ruskú vodku, v ktorej pláva kocka ľadu, samozrejme vyrobená z čistučkej bajkalskej vody.

Bajkalské jazero

Tri dni pobudnem pri Bajkale v dedinke Listvjanka a v meste Irkutsk, a som opäť vo vlaku. Opäť sa presvedčujem o veľkosti Bajkalu, pretože vlak uháňa po jeho brehu dlhé hodiny. Blížime sa k mestu Ulan-Ude, mojej poslednej zástavke v Rusku. Dosť bolo Sibíru a briez, odbočujem na juh, prekračujem ruské hranice a som na mongolských stepiach. Do hlavného mesta Mongolska Ulanbátaru je to vlakom z Irkutska "iba" nejakých 22 hodín. 

Socha Džingischána zapísaná v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčšia socha na koni

Krajina Džingischána je obrovská a nehostinná. Mongolsko je približne 32-krát väčšie ako Slovensko, no žije tu iba niečo vyše troch miliónov ľudí, z toho asi polovica v hlavnom meste Ulanbátar. Samotný Ulanbátar je najchladnejšie hlavné mesto na svete, kde sú zimné teploty pod mínus 30 úplne bežné. Prezriem si hlavné námestie s budovou parlamentu, pred ktorou samozrejme nemôže chýbať socha Džingischána. Nad Ulanbátarom sa nachádza kopec, kde bol vybudovaný pamätník sovietsko-mongolského priateľstva. Architektonický gýč, no z pamätníka je nádherný výhľad na celé mesto. Môžem tak zhora vidieť zlatú sochu Budhu uprostred panelákového sídliska, či jurty uprostred výškových budov, alebo rovno na ich strechách. Ulanbátar je určite zaujímavé mesto. Teším na nejaké dobré mongolské jedlo. S prekvapením však zistím, že takmer všetky reštaurácie v obrovskom hlavnom meste sú obsadené kvôli svadbám. Toľko svadieb, a dnes? Veď je utorok! Nuž, duchovní vodcovia v budhistickom Mongolsku vypočítavajú vhodný termín svadby pre každý pár zvlášť. Niekde z hviezd však vyčítali, že tento utorok je výnimočným na uzavretie manželstva pre všetky páry. Celé Mongolsko sa tak zbláznilo a všetci sa sobášia. V každej trošku solídnej reštaurácii je svadobná hostina. Už to vyzeralo tak, že pôjdem spať hladný, no potom sa predsa len v jednom podniku našiel v kútiku voľný stôl, kde chudáka zatúlaného Európana čašníci nielen obslúžili, ale všade prítomní svadobčania aj poriadne uctili všetkým, čo k pravej mongolskej svadbe patrí. Tak na zdravie, všetky mongolské novomanželské páry. Ráno z tohto všetkého bude bolieť hlava, ale to už vyfúka vietor v mongolskej stepi.

Nad Ulanbátarom

Už som spomenul kruté klimatické podmienky Mongolska. Je obdivuhodné, že ich miestni nomádi dokážu prežiť v pre nich typických stanoch – jurtách. Návšteva rodiny v tradičnej mongolskej jurte sa riadi prísnymi etickými pravidlami. V prvom rade, musíte byť pozvaný. Ak prichádzate do jurty viacerí, vždy dnu vstupuje ako prvý najstarší muž a potom podľa veku ďalší muži, ktorí si sadajú po pravej ruke hlavy rodiny. Až potom vstupujú ženy, tie si sadajú oproti mužom vľavo. Konverzáciu začne hlava rodiny. Počas rozhovoru jeho manželka a dcéry donesú na pitie kumys, kyslomliečny výrobok z kobylieho mlieka a nejaký syr na zahryznutie, prípadne konské mäso. V družnej debate pokračujeme až do večera. Po zotmení sa pri ohni hráme ich typickú hru s kostičkami a potom už idem spať do mojej skromnej jurty. Vonku je úplná tma, aká môže byť len niekde ďaleko v mongolskej stepi. A božské ticho. Až tam pochopíte, v akom svetelnom a hlukovom smogu žijeme my, v „civilizovanom“ svete.

Na návšteve v mongolskej jurte

Posledný úsek mojej cesty vlakom je trasa Ulanbátar – Peking a mala by trvať 32 hodín. Vlak bude prechádzať púšťou Gobi. Pre niekoho môže byť púšť nudná, pre mňa je však každá iná a zaujímavá. Videl som viaceré púšte v Afrike, Južnej Amerike, na Arabskom polostrove, letel som ponad púšte v Austrálii, tešil som sa preto aj na najväčšiu púšť Ázie. Na jej začiatok som čakal pri okne bufetového vozňa s mapou v ruke. Podľa mojich prepočtov sme už mali cez ňu prechádzať, no púšť stále nikde. Začalo sa už stmievať a vedel som, že ráno sa prebudím za ňou niekde v Číne. Spýtam sa preto čašníka, kedy už budeme na púšti Gobi. Na moje zdesenie mi odpovedá, že už dobré dve hodiny cez ňu prechádzame. Toto je púšť? Veď tu rastie tráva. A dostáva sa mi aj vysvetlenia. Gobi v preklade znamená „ťavia tráva“. Gobi má preto úplne iný vzhľad ako napríklad africká Sahara. To však nič nemení na skutočnosti, že je obrovská a pre zatúlaného človeka smrteľne nebezpečná. Obdivujem hrdinskú odvahu prvých cestovateľov po hodvábnej ceste, ktorí museli Gobi prekonať. A obdivujem aj staviteľov tejto vlakovej trati, vďaka ktorým si púšť Gobi môžem vychutnávať spoza okna v klimatizovanom vozni a českým pivkom v ruke.

Púšť Gobi - v preklade „ťavia tráva“

Na prechod čínsko-mongolskej hranice nikdy nezabudnem. Šesť hodín manévrov, počas ktorých v noci s batožinou nastupujete a vystupujete z vlaku, kontroly, prehliadania, skenery, opäť kontroly... Pas mi kontrolovali dve veľmi pekné čínske vojačky v uniformách. Na jednu som sa koketne usmial, ona však okamžite tenkým hláskom po anglicky zrevala: „NO SMILE!“, a jej parťáčka už mierila na mňa samopalom. Cez Mongolsko ide ešte širokorozchodná trať ako v Rusku, tu sa preto mení podvozok vlakov, tak asi takto zabávajú cestujúcich, kým to vymenia. Ale nakoniec sa na mojej ceste dostávam do už tretej obrovskej krajiny. A opäť úplne inej, opäť musím búrať naše predsudky. Pred tridsiatimi rokmi bola Čína jedna z najchudobnejších krajín sveta, v Číne bol hladomor. Aj dnes má množstvo problémov, no za tridsať rokov tu reálna mzda stúpla takmer tridsaťnásobne. Číne sa podarilo niečo, čomu nikto na svete neveril. Aj preto to možno svet ťažko priznáva a dostávajú sa k nám o tejto krajine poriadne skreslené informácie. Samozrejme, sú tu stovky miliónov chudákov, ale v štáte, kde žije 1,4 miliardy ľudí, takmer miliarda pomaly dobieha našu životnú úroveň. Je to vidieť na cestách, tuneloch, aj na dedinách, ale najmä vo veľkých mestách. Desiatky hodín som sa z vlaku nestačil diviť. A Peking? To je mesto ako z inej planéty. Žije tam niečo medzi 20 a 30 miliónmi ľudí, to už ani samotní Číňania nevedia koľko v skutočnosti. Najdlhšia dopravná zápcha tu vraj trvala osem dní. V Pekingu bola letná olympiáda, bude to prvé mesto, kde bude aj zimná. Čudoval som sa kde, žiadne kopce som tam nevidel. No ponad mesto sa už buduje rýchlodráha, niečo ako MHD, ktorá vás tristo kilometrovou rýchlosťou za polhodinku zavezie nejakých 150 km za Peking do hôr. Pre Číňanov ozaj nič nie je nemožné.

Námestie nebeského pokoja - tretie najväčšie námestie na svete

V Pekingu si užívam Námestie nebeského pokoja, kde mám opäť problémy s čínskymi strážcami zákona, pretože mi zhabú zapaľovač. Občas sa im tam niekto podpáli na protest proti režimu. Ja som im darmo vysvetľoval, že nemám také úmysly, zapaľovač s logom Mestských lesov Banská Bystrica skončí v zbierke čínskej polície. Dostávam sa aj do Zakázaného mesta a olympijský štadión Vtáčie hniezdo. No najviac sa teším na Veľký čínsky múr. Nie je ho vidieť z vesmíru, ako to presviedčala ľudí Maova komunistická propaganda, ale je to stavba, ktorá si ozaj zaslúži náš obdiv. Ja však tisícky kilometrov veziem so sebou vzácny poklad, aby som si ho vychutnal práve na tomto mieste. Niekedy pred piatimi rokmi som na Kube v Havane kúpil cigaru značky Cohiba a asi opojený bielym kubánskym rumom som pred svedkami prehlásil, že ju raz vyfajčím na čínskom múre. Sľub plním, cigaru fajčím v šiltovke s červenou čínskou hviezdou. Domáci čínski turisti sú nadšení a s obrovským úsmevom ma masovo fotia ako nejakú exotickú atrakciu. To už však opäť pribehujú poriadkové sily a cigaru mi berú. Na Námestí nebeského pokoja sa báli, že sa podpálim ja, tu sa báli, že im podpálim čínsky múr. Nuž,  muži a ženy zákona ma tu nemajú v láske. Presviedčam sa o tom i môj posledný deň na letisku, kde sa opäť milo usmejem na jednu colníčku, začo mi ona s kamennou tvárou rozhádže celý ťažko poukladaný obsah môjho kufra. A ja som si do môjho malého zápisníčka zapísal vetu: „Číňania sú strašne milí“.

Kubánska cigara na Veľkom čínskom múre

Z Pekingu sa naspäť do Moskvy vraciam lietadlom. Ruská letecká spoločnosť Aeroflot má pre mňa milé prekvapenie. Neviem prečo, ale posadia ma k oknu do biznis triedy, a ešte aj sedadlo vedľa mňa je voľné. Cesta z Moskvy do Pekingu trvala vlakom 141 hodín. Prešiel som dva kontinenty, tri obrovské krajiny, šesť časových pásiem. So zástavkami som na ceste pätnásty deň. Let späť do Moskvy bude trvať osem hodín. Som v biznis triede, v ruke držím pohár šampanského, mal by som sa tešiť. Nie je to ale tak, ľutujem, že nejdem aj späť vlakom. Celé to bolo šialenstvo, ale ak by som mohol, určite by som si to zopakoval.

Fotogaléria: 

Plán cesty - pohľad z vesmíru. Pôvodný zámer bol cestovať vlakom už zo Slovenska do Moskvy, nakoniec som tento úsek letel lietadlom z Viedne.

Lomonosova univerzita v Moskve - najvyššia budova vysokej školy na svete

České pivko v ruskom vlaku

Železničná stanica Novosibirsk

Skanzen sibírskej dediny

Rybie trhy na Bajkale

Budha uprostred sídliska v Ulanbátare

Môj nocľah v jurte

Korytnačia skala a jazda na malom mongolskom koníkovi v Národnom parku Terelj

Zakázané mesto v Pekingu

Olympijský štadión Vtáčie hniezdo v Pekingu